Obsah tohto materiálu vznikal pre časovú zaneprázdnenosť spoluautorského kolektívu takmer 13 týždňov, v období od posledného decembrového týždňa roku 2020 a v priebehu nasledujúcich dvanástich týždňov roku 2021. Vzhľadom na prudko meniacu sa situáciu v súvislosti s ochorením COVID-19 však i naďalej môže podliehať redakčným úpravám. Ako podklad k vypracovaniu niektorých častí tohto materiálu poslúžil náš skorší článok z 19. 9. 2020 pod názvom „Očkovacie látky pripravované na ľudských embryonálnych kmeňových bunkách“, ktorý sme prepracovali a doplnili 13. 12. 2020 pod upraveným názvom „Etické kontroverzie vzniku, vývoja, pestovania a použitia embryonálnych bunkových kultúr z potratených ľudských plodov v očkovacích látkach“, ktorý dosiahol do konca februára takmer 8-tisícovú čítanosť. Vzhľadom na to, že došlo k vyčerpaniu a upresneniu obsahu tohto viac ráz revidovaného článku v tomto materiáli, daný článok sme presmerovali na tento materiál a už viac nie je dostupný vo svojom pôvodnom znení na stránkach o. z. Lekárnici za život – Slovensko.

  I. Úvod

(Čas čítania: 9 minút)

(1.1) Keďže sme v súvislosti s vydaním nášho Stanoviska k problematike očkovania proti ochoreniu COVID-19 ¹ prijali veľa reakcií od laickej, odbornej i cirkevnej verejnosti, vnímame potrebu vyjadriť sa k niektorým našim tvrdeniam, ktoré boli či už nesprávne uchopené alebo klamlivo interpretované. Súčasne využijeme túto možnosť aj na zodpovedanie najčastejších otázok, ktoré naše Stanovisko vyvolalo. Cieľom nasledovného textu nech je teda rozvinutie dialógu o zmysle fungovania a poslania združení – akým je i to naše – v dnešnej spoločnosti. Tento príspevok môže byť zároveň pokračovaním úvahy², z ktorej naše združenie čerpalo idey pri svojom vzniku. I keď rozpoznávame nutkavý dopyt spoločnosti po jednoduchých riešeniach a skratkovitých, mobilizačných heslách v čase krízy, vopred vystríhame čitateľa, že naše združenie takéto riešenie neponúka.

(1.2) Naša komunikácia s mnohými ľuďmi v uplynulých mesiacoch potvrdila, že i pacient bez medicínskeho či farmaceutického vzdelania dokáže klásť trefné a vecné otázky pokiaľ ide o jeho zdravie, život či svedomie. Dokonca – ako ukázala skúsenosť – i tie najohrozenejšie skupiny obyvateľstva dokážu viesť vecný dialóg. Táto schopnosť viesť dialóg sa paradoxne akoby s rastúcou odbornosťou diskutujúcich vytrácala a postupne sa menila až na osobné osočovanie. To sa prejavovalo tak, že do dialógu bol vnesený prvok argumentum ad hominem, teda taký argument, ktorým sa oponent snaží odviesť pozornosť od problematiky na domnelé alebo skutočné nedostatky diskutujúceho. Používanie argumentum ad hominem je v logike a v diskusii považované za argumentačnú chybu, ktorá diskvalifikuje toho, kto ho používa.

(1.3) Aj preto sme na tomto mieste najskôr konštatovali potrebu viesť „pokojný a neosobný dialóg“. Jeden z recenzentov tohto článku – a to sama prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, Ph. D. – nás však upozornila na to, že dialóg je z pohľadu filozofie a teológie vždy osobný:

(1.3.1) „Aj Osoby Najsvätejšej Trojice sú dialogickými osobami – ako to obrazne vyjadril³ slávny ruský maliar Andrej Rublev (1360–1430) na ikone Najsvätejšej Trojice – a tak je to aj v ľudskom živote, či už ide o bezprostredný dialóg, alebo telefonický či online. Inak by nebol dialógom, ale monológom. Človek ako osoba je dialogickou existenciou. Vychádza zo seba k iným. Táto otvorenosť umožňuje subjektu prejsť z ‚interiority‘ [teda zo svojho vlastného vnútra] k ‚exteriorite‘ [teda k tomu, čo je mimo tohto vnútra] a k ‚objektivizácii‘. Osoba transcenduje (presahuje) spoločnosť, národ aj štát, to znamená aj náš európsky či svetový superštát.

(1.3.2) Osoba sa odkrýva vo vzájomnom vzťahu Ja-Ty, ale ‚Ty‘ iného sa nesmie stať nikdy predmetom, a to preto, lebo osoba so svojou duchovnou dimenziou je povolaná k tvorivému životu v slobode. V mase, alebo v neslobode stráca svoju osobnú tvár. Svedomie je najintímnejším miestom v človeku, kde sa človek stretáva s Bohom.

(1.3.3) V pastorálnej konštitúcii ‚Gaudium et spes‘⁴ je doslova napísané: ‚V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Človek má totiž v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť a podľa neho bude súdený.‘ Aj preto nemá nikto z ľudí právo obmedzovať či znásilňovať svedomie. Výhrada vo svedomí je v tomto zmysle opodstatnená. Na strane druhej ani ľudskú slobodu nemožno oddeľovať od pravdy a pravdu od svedomia. Tu sú reálne limity, aby nám nikto nemohol vnucovať či už nejakú ideu, alebo aj vakcináciu, lebo tým nám berie slobodu, ktorú sme dostali od Boha ako dar a znak našej dôstojnosti. Ak svedomie a sloboda nie sú rešpektované, ostáva pravda o Bohu a človeku za dverami. Znásilňovanie svedomia a teror zo strany štátu s pomocou nedokonalých ľudských zákonov sú totiž na míle vzdialené od absolútnych Božích zákonov.“

(1.4) Vďaka poznámke prof. Hrehovej sme si uvedomili, že nami napísaný článok je od samého začiatku v tomto dialogickom zmysle osobný a vedieme ho napr. s prof. MUDr. Jozefom Glasom, CSc., Ph. D., ktorý verejne vo vysielaní TV LUX⁵ prehlásil: „A tu máme fantastickú správu… Fantastickú…, ktorá to obracia, ktorá konečne je nečakane úžasná… Je skoro ako to, že sa Kristus narodil… Že prišiel na svet. Prišli vakcíny, a keby že jedna, ale hneď prišlo niekoľko…“⁶. Ďalej tiež s MUDr. RNDr. Rudolfom Pullmannom, Ph. D., ktorého meno je na internetových stránkach Katolíckej zdravotníckej únie uvedené ako meno odborného garanta, zatiaľ čo táto zdravotnícka únia zavádza verejnosť tvrdením, že v očkovacích látkach sa „priamo nevyskytujú látky vyrobené z potratených plodov.“⁷ V osobnom dialógu nesúhlasíme tiež s pohoršujúcimi tvrdeniami ThLic. Jána Viglaša, ktorý v rozhovore pre Denník Postoj na adresu potratených plodov, ktoré sa stali základom embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií, vyhlásil, že „výskumníci len začali využívať nový zdroj, ktorý vznikol rozširujúcou sa potratovou legislatívou.“⁸ Osobný dialóg vedieme aj s bývalými i súčasnými členmi Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, autormi Vyjadrenia Subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska k nášmu Stanovisku, ale i s inými kňazmi či biskupmi, ktorí nás v rámci interných diecéznych obežníkov zaradili na – obrazne povedané – Index Librorum Prohibitorum, teda zoznam zakázaného čítania.

(1.5) Tento osobný dialóg sme však museli otvoriť – a to verejne – pretože mnohé doterajšie verejné vyjadrenia katolíckej inteligencie na Slovensku spôsobili medzi veriacimi škandál a vyvolali pohoršenie, a to tým, že svojou benevolenciou a miestami až bezvýhradnou obhajobou prispeli k budovaniu spoločenského súhlasu s konaním farmaceutického priemyslu, ktorý vyvíja a vyrába vakcíny nemorálnym spôsobom. Americkí biskupi však pred takouto benevolenciou vo svojom stanovisku k očkovaniu varovali:

(1.5.1) „Spojenie so zlým skutkom, ktorý prináša isté benefity, však môže mať korumpujúci vplyv na vnímanie samotného zlého skutku, a tak sa môže stať, že sa ťažšie uznáva za zlý. Po skúsenosti výhod, ktoré vyplynuli zo zlého skutku, by mohol človek stratiť citlivosť pre vážnosť zlej podstaty skutku. Človek môže začať tolerovať daný skutok a môže ignorovať povinnosť robiť všetko, čo je možné, aby sa postavil zlému skutku. Ďalším hľadiskom je fakt, že pokiaľ niekto využíva výhody vyplývajúce zo zlého skutku, môže to ovplyvniť to, ako druhí vnímajú tento pôvodný zlý skutok a tým spôsobuje pohoršenie. Iní môžu mať tendenciu vnímať daný skutok ako menej zlý.

(1.5.2) Môžu interpretovať prijímanie výhod vyplývajúcich zo zlého skutku ako prejav toho, že sa daný skutok nepovažuje za naozaj zlý, čo naopak môže umenšiť ich cit pre nutnosť postaviť sa proti tomuto zlu. Môžu tiež premrhať príležitosti urobiť všetko, čo je možné, aby tomu zlu čelili. V oboch prípadoch by mohla byť výsledkom istá benevolencia voči zlému skutku.

(1.5.3) Vedomí si tohto, by sme mali byť obozretní, aby nás nové vakcíny proti COVIDu-19 neotupili, alebo neoslabili naše odhodlanie postaviť sa samotnému zlu potratu a následne aj používaniu plodových buniek vo výskume.“⁹

(1.6) Argumentov podporujúcich naše predchádzajúce Stanovisko, ktoré chceme sprostredkovať členom o. z. Lekárnici za život – Slovensko, všetkým ostatným lekárnikom dobrej vôle, ale i pacientom, aby sme vyvážili verejnú diskusiu na túto tému, existuje hneď niekoľko a je ich možné rozdeliť do troch hlavných skupín – na farmaceuticko-medicínske, na právne a na tie, ktoré sa týkajú svedomia. Po všeobecnej časti budú preto nasledovať tieto tri špecializované oddiely.

(1.7) Všetky nami doteraz uvedené tvrdenia, ktoré sme výslovne neoznačili ako náš názor, boli sprostredkovaním odborných faktov prinášaných omnoho fundovanejšími odborníkmi ako sme my sami. Nebude teda tomu inak ani teraz. Okrem toho, argumenty, ktoré sa týkajú svedomia recenzovali prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, Ph. D.¹⁰ a ThDr. René Balák, Ph. D.¹¹. Recenzent právnych argumentov si neželá byť menovaný. Z chemického hľadiska prácu recenzoval chemik a fyzik RNDr. Anton Repko, Ph. D. et Ph. D.^11A

(1.8) Domnievame sa, že sme na pôde nášho združenia v autorskej spolupráci vypracovali s vypätím všetkým síl a v relatívne krátkom čase dokument, ktorý zahŕňa mnoho užitočných faktov a odkazovej literatúry, ktorá môže všetkých ľudí dobrej vôle konfrontovať s odhalením zahmlievaných vedecko-etických aspektov vývoja embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línii a koniec koncov i tvrdení o bezpečnosti nových vakcín proti ochoreniu COVID-19.

(1.9) Nádejame sa, že po predložení uvedených faktov bude zrozumiteľnejšie, že naším úmyslom nie je Cirkvi ubližovať, ale jej poslúžiť poslaním zdravotníckeho pracovníka. Napokon, opierame sa o oficiálne učenie Katolíckej cirkvi, v ktorej hľadáme útočisko a posilu v tomto boji za Život. A preto s pokorou prosíme slovenských biskupov o požehnanie pre boj proti „kultúre smrti“, ktorý je už aj bez nechcených nedorozumení často náročný a vyžaduje vnútornú jednotu, o ktorú prosí náš Veľkňaz v 17. kapitole¹² Evanjelia podľa Jána.

(1.10) Aby sme ďalším nedorozumeniam predchádzali, uveďme, že články a stanoviská zasiela o. z. Lekárnici za život – Slovensko mnohým slovenským printovým, televíznym i internetovým médiám a nemáme žiadny dosah na to, kto, akým spôsobom a či vôbec bude s našimi textami narábať. Veď napokon, internetová sieť vznikala ako miesto slobodného šírenia informácií a od jej vzniku platí, že každá nula a jednotka, ktorá sa na sieti raz publikuje, začína žiť svojím vlastným životom, podobne, ako je to s ideami mimo virtuálnej reality.

(1.11) Nie je možné dištancovať sa od jednotlivých užívateľov internetu či médií, ktoré naše stanoviská či články preberajú alebo šíria – čo sme mohli spraviť, je pokúsiť sa písať tento text čo najzrozumiteľnejšie, aby nemohlo dochádzať k jeho dezinterpretácii. Napriek tomu sme boli limitovaní priestorovými, časovými a personálnymi možnosťami, a preto nebolo jednak v našich silách opisovať tu uvedené skutočnosti obšírnejšie, ale tiež mohlo dôjsť k neúmyselným omylom z našej strany. V dôsledku toho čítanie našich odpovedí na nastolené otázky predpokladá buď znalosť základných farmaceuticko-medicínskych pojmov, alebo samostatné štúdium čitateľa a všeobecný kritický prístup. Preto prosíme všetkých, aby sa naše texty snažili čítať s porozumením, upozorňovali nás na nepresnosti, a aby sa v prípade nejasností obrátili priamo na nás.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

Poznámky a zdroje:

---

---

II. Aké sú stavovské povinnosti lekárnika v ozvene svedomia pri morálne neprijateľných zákonoch a nedovolených postupoch?

(Čas čítania: 3 minúty)

(2.1) My, lekárnici na Slovensku, nie sme iba „predavači v bielom“, ako nás možno vníma väčšina ľudí, ktorí prichádzajú do lekární.¹ Zo zákona máme tiež poskytovať odborné informácie a rady o liekoch tak, aby bola zaručená bezpečná i racionálna lieková terapia², s pacientom máme konzultovať určovanie a sledovanie liečebného postupu³ – aj takého, ktorý zvolil lekár – a štátnym ústavom⁴ máme hlásiť nežiaduce účinky liekov⁵. My, lekárnici, však nestojíme iba za tárou – teda za výdajným pultom v lekárni – ale do bieleho sa obliekajú i naši kolegovia – vrátane niektorých našich členov v združení – pôsobiaci vo farmakologickom výskume či v klinickej praxi – pričom uprostred záujmu nás všetkých „typov“ lekárnikov má byť výlučne „dobro“ pacienta.

(2.2) Farmaceutické povolanie so všetkými svojimi svetskými nárokmi a povinnosťami, ktoré sa v osobe lekárnika snúbi spolu s kresťanskými hodnotami, na ktorých je vystavaná naša euroatlantická civilizácia, sa stáva pre nás poslaním. V rámci tohto poslania sa cítime byť povinní vyjadrovať sa ako k odborným, tak aj k etickým otázkam. A v takýchto „vyjadreniach“ – či už ide o dispenzačné optimum⁶ pri priamom kontakte s pacientmi, alebo o verejné stanovisko k aktuálnym problémom – » nám káže Rybárova ozvena v našom svedomí « „zatiahnuť na hlbinu“⁷. V tejto hĺbke svedomia sa nám však potom „dobro“ pacienta javí už ako absolútna kategória, ktorú nemožno redukovať na mechanické potláčanie symptómov choroby či na bezmyšlienkovité plnenie čohokoľvek, čo pacient vo svojej slobode považuje za svoje potreby.

(2.3) Našou stavovskou povinnosťou zdravotníckeho pracovníka je „profesionálna starostlivosť o zdravie jednotlivca a spoločnosti v súlade so zásadami ľudskosti, v duchu úcty k ľudskému životu od jeho počatia až do konca, s rešpektovaním dôstojnosti ľudského jedinca.“⁸

(2.4) A našou povinnosťou ako tých, ktorí chcú patriť k ľuďom dobrej vôle, je podľa učenia Katolíckej cirkvi zasadzovať sa osobitne v našom pracovnom prostredí a pri uplatňovaní našich občianskych práv o „reformu tých občianskych zákonov, ktoré sú z morálneho hľadiska neprijateľné, a o zmenu nedovolených postupov,“ zatiaľ čo sa „voči takým zákonom musia uplatňovať a uznávať aj ‚výhrady vo svedomí‘“.⁹ Veď to sa má podľa inštrukcie Donum Vitae vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery – Jozefa Ratzingera, ktorý sa neskôr stal pápežom Benediktom XVI. – týkať „predovšetkým tých, čo sú zodpovední za formovanie svedomia a verejnej mienky, vedcov a zdravotníckych pracovníkov, právnikov a politikov.“¹⁰

(2.5) Mrzí nás, že pre časť spoločnosti, ktorá sa ocitla opustená a bez pastierov Pokoja uprostred vlastného strachu zo smrti, bola takáto naliehavá snaha o „zmenu nedovolených postupov“ uplatnením si výhrady vo svedomí, ku ktorej vo svojich dokumentoch – ako sme uviedli vyššie – vyzývala Katolícka cirkev zo samej lásky k životu, považovaná za „ohrozenie verejného zdravia“, ba za „útok na život“. O to s väčšou bolesťou sme prijali odsúdenie¹¹ takýchto našich snáh Rímskokatolíckou cirkvou v Slovenskej republike¹², ktoré sa nám dostalo od Jeho Excelencie biskupa Rusnáka, ako predsedu Subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska, a zároveň ako predstaviteľa Gréckokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike¹³.

(2.6) Pritom práve Katolícka cirkev nás učí v inštrukcii Dignitas personae z pera kardinála Levadu – ktorú schválil Jozef Ratzinger už ako pápež Benedikt XVI.¹⁴ – že:

(2.6.1) „Za každým ‚nie‘ žiari v snahe o rozlišovanie medzi dobrom a zlom veľké ‚áno‘ na uznávanie nedotknuteľnej dôstojnosti a hodnoty každého jednotlivca a neopakovateľnej ľudskej bytosti povolanej na existenciu.“¹⁵ Viac sa problematike svedomia venujeme v osobitnom oddiele.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

Poznámky a zdroje:

---

---

---

III. Ohrozuje výhrada vo svedomí na vydávanie eticky sporných vakcín lekárnikmi bezprostredne zdravie či život pacienta?

(Čas čítania: 3 minúty)

(3.1) Zo svetského hľadiska sme nikdy ako zdravotnícki pracovníci nespochybnili existenciu ochorenia COVID-19, ani fakt, že naň môžu zomrieť a dnes, žiaľ, i vo veľkom zomierajú rôzne skupiny obyvateľstva aj u nás, na Slovensku. Avšak, myslíme si, že naša spoločnosť trpí na nedostatok pozitívnych správ. A nádeje.

(3.2) Zaiste, záleží na každom jednom ľudskom živote, ktorý sa narodil či ešte len počal v lone matky, a preto je i povinnosťou lekárnikov – najmä zdôrazňovaním prevencie a možností liečby po dôkladnom zvážení ich rizík a prínosov – chrániť na tele, ale i na duši, tie najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Aj preto je vhodné pripomenúť, že ak dôjde počas tohto roka k zachovaniu súčasných trendov, aj navzdory mutáciám vírusu¹ možno predpokladať, že až zhruba 98% všetkých obyvateľov z tej najrizikovejšej vekovej skupiny 75 a viac ročných nezomrie na ochorenie COVID-19. Naprieč ostatnými vekovými kategóriami sa táto prognóza pohybuje v rozmedzí od 99,99% v skupine 18-24 ročných až po 99,28% v skupine 65-74 ročných. To predstavuje v priemere až 99,56% obyvateľstva všetkých vekových skupín, ktoré v tomto roku ochorenie COVID-19 neohrozuje na živote. ² A to bez ohľadu na vakcináciu.

(3.3) Podľa nášho názoru však celková miera zaťaženosti poddimenzovaného zdravotníckeho systému na Slovensku súvisí omnoho viac s minulými i súčasnými politickými rozhodnutiami vo veci financovania a reštrukturalizácie systému zdravotnej starostlivosti a nemožno príčiny hroziaceho kolapsu hľadať výlučne v epidémii ochorenia COVID-19. I keď je to veľmi významná téma, nebudeme sa jej tentoraz venovať. Chceme však vysloviť úprimné poďakovanie všetkým našim kolegom a kolegyniam z radov zdravotníckych pracovníkov, ktorí s vypätím svojich ľudských síl pomáhajú všetkým pacientom na Slovensku, bez ohľadu na pôvod ich ochorenia.

(3.4) Súčasne však aj prosíme našich kolegov, aby prijali fakt, že uplatnením si výhrady vo svedomí v súlade s Etickým kódexom zdravotníckeho pracovníka³ na vydanie vakcín vyprodukovaných či testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách proti ochoreniu COVID-19 – a teda v súlade so zákonmi Slovenskej republiky – nemôže takto si počínajúci lekárnik – aj vzhľadom na výrobcom deklarované a súčasnou praxou potvrdzované obmedzenia účinnosti rôznych takýchto vakcín – ohroziť žiadneho pacienta bezprostredne na zdraví či živote. Medzi nevydaním vakcíny proti ochoreniu COVID-19 „lekárnikom za život“ a vážnym poškodením zdravia pacienta či jeho smrťou tak nemôže existovať kauzálny vzťah na racionálnej úrovni nespochybniteľnosti. Preto sa ani uplatnenie si výhrady vo svedomí v tejto veci lekárnikmi nemôže nijakým spôsobom podpísať na väčšom zaťažení našich kolegov pracujúcich „v prvej línii“. Viac sa tejto problematike venujeme v kapitole XIX. Aké je obmedzenie účinnosti vakcín proti COVID-19 deklarované Európskou liekovou agentúrou a ich výrobcami? a v kapitole XX. Aký je zákonný rámec a aké sú zákonné limity výhrady vo svedomí v dnešnej farmaceutickej praxi na Slovensku?

(3.5) V našom predchádzajúcom Stanovisku sme si dovolili poukázať na problematiku využívania ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pochádzajúcich z násilných potratov v biomedicínskom výskume či farmaceutickej produkcii kvôli trom súbežným skutočnostiam. A to práve pre nízke zdravotné riziko pre spoločnosť ako celok, ktoré predstavuje úplná nezaočkovanosť či nedostatočná zaočkovanosť populácie proti ochoreniu COVID-19 eticky spornými vakcínami v kombinácii s neustálym zefektívňovaním liečebných protokolov^{4, 5} a pribúdajúcimi vedeckými štúdiami o overených prevenčných odporúčaniach. A v neposlednom rade s rastúcou mierou premorenosti – teda zvyšujúcim sa počtom ľudí, ktorí ochorenie COVID-19 už prekonali a získali voči nemu imunitu⁶. A tiež pre veľkú pozornosť napriek tomu venovanú vývoju vakcín proti tomuto ochoreniu, ktorou sa podľa nášho názoru majú viac kompenzovať politické dopady epidémie než tie zdravotné. Viac sa medicínskej problematike venujeme v osobitnom oddiele.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

IV. V čom sa líšia embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie od hormonálnej antikoncepcie z hľadiska dokonania vedomého potratu?

(Čas čítania: 2 minúty)

(4.1) Výdaj hormonálnej antikoncepcie možno podľa našich pozorovaní považovať za najčastejší predmet výhrady vo svedomí uplatňovanej lekárnikmi na Slovensku aj vzhľadom na stanovisko, ktoré v roku 2013 vydala Subkomisia pre bioetiku Konferencie biskupov Slovenska¹ v tejto veci. Keď však porovnáme vývoj ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií a používanie hormonálnej antikoncepcie z hľadiska dokonania potratu, dospejeme – napriek mnohým odlišným hodnotiacim morálnym kritériám – k nelichotivému poznaniu.

(4.2) Po prvé, užívanie hormonálnej antikoncepcie na Slovensku dlhodobo klesá², a po druhé, jej postfertilizačný účinok³ sa môže prejaviť usmrtením počatého ľudského zárodku až po súčasnom splnení hneď niekoľkých podmienok naraz.

(4.3) Tak napríklad (1) muž i žena musia byť plodní, (2) žena užívajúca antikoncepciu ovuluje, (3) má s mužom sexuálny styk ďalej nechránený bariérovou antikoncepciou, (4) a to v čase blízkom alebo bezprostredne predchádzajúcom či nasledujúcom po ovulácii, (5) dôjde k oplodneniu vajíčka spermiou, (6) sliznica maternice vplyvom hormonálnej antikoncepcie skutočne neumožní uhniezdenie vajíčka – nesplnenie čo i len jednej podmienky v tomto slede znamená, že k potratu počatého plodu vplyvom hormonálnej antikoncepcie nedôjde. Dokonca, z morálneho hľadiska, pokiaľ žena o postfertilizačnom účinku antikoncepcie nemá vedomosť a jej užívaním spôsobí v takejto nevedomosti potrat svojho plodu, morálna závažnosť jej konania je hodnotená inak.

(4.4) Naproti tomu, ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií používaných v biomedicínskom výskume, za vývojom ktorých vždy nespochybniteľne stojí jeden, respektíve viac ako jeden preukázateľne dokonaný násilný a vedomý potrat zdravého ľudského plodu, z roka na rok pribúda⁴.

⬆ späť na obsah ⬆  

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?

(Čas čítania: 10 minút)

(5.1) Niektorí čitatelia nám vyčítali „pokryteckosť“, ktorá má spočívať v tom, že nás nezaujímajú etické aspekty odobratia orgánov a tkanív od mŕtvych narodených darcov či nakladanie s telesnými pozostatkami niektorých ľudí bez domova.

(5.2) Musíme poznamenať, že táto otázka spadá pod inú právnu a etickú kategóriu ako je kultivácia a využívanie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií na produkciu vakcín či na testovanie účinných látok liekov – aj keď sa stále týka ľudskej dôstojnosti a telesnej nenarušiteľnosti. Východiskové poznatky k etickému hodnoteniu aspektov určenia smrti a nakladania s telesnými ostatkami možno nadobudnúť prostredníctvom vedných odborov ako tanatológia¹ a humánna tafonómia².

(5.3) I keď sa lekárstvo po stáročia riadi heslom „mortui vivos docent“, teda „mŕtvi učia živých“, rozpoznanie neodňateľnej dôstojnosti človeka a jeho telesnej nenarušiteľnosti, ktorú hlása kresťanstvo, výrazným spôsobom skultúrnilo aj spôsob nakladania s ľudským telom nielen počas života, ale i s ľudskými ostatkami detí či dospelých osôb po ich smrti, čo sa odrazilo aj vo zvykových či právnych³ úpravách jednotlivých národov. A to v predstihu stoviek rokov predtým, než sa vôbec začalo uvažovať o bioetickom a právnom probléme nakladania so živými či mŕtvymi ľudskými zárodkami či plodmi a ich telesnými súčasťami, ako sú ich orgány, tkanivá alebo bunky.

(5.4) Základný rozdiel medzi manipulovaním s orgánmi a tkanivami živých či mŕtvych dospelých darcov a extrakciou, izoláciou, prípadne kultiváciou alebo transplantáciou ľudských embryonálnych alebo fetálnych kmeňových buniek spočíva v tom, že svojprávny človek môže – v západnom civilizačnom okruhu, ktorý je definovaný kresťanstvom – slobodne rozhodnúť o nakladaní so svojím telom počas života (darca ex vivo) či so svojimi telesnými ostatkami po svojej smrti (darca ex mortuo), zatiaľ čo pri extrakcii, izolácii, prípadne kultivácii alebo transplantácii ľudských embryonálnych alebo fetálnych kmeňových buniek akýmkoľvek dnes známym spôsobom, súhlas alebo nesúhlas, ako prejav vôle jedinečnej osoby darcu, ktorý sa nachádza v prenatálnom štádiu svojho vývinu, prirodzene vždy absentuje. Eticky najzásadnejším rozdielom je, že v tomto druhom prípade ide spravidla o odber ex vivo od zdravého človeka v rôznom štádiu svojho prenatálneho vývoja, aby sa zaručila kvalita odoberaného „biologického materiálu“, pričom tento odber najčastejšie znamená smrť takéhoto nesvojprávneho darcu.

(5.5) Na tomto mieste narazíme na nekončiace a nikam nevedúce polemiky o tom, kedy vzniká ľudský život – teda osoba, – ktorej patrí nescudziteľné právo na život, ktoré pochádza od Boha-Stvoriteľa, a ktoré všetkým osobám priznávajú aj niektoré najvýznamnejšie medzinárodné deklarácie ľudských práv.⁴ Avšak, základný biogenetický zákon Ernsta Haeckela ako „nemeckého Darwina“⁵, „pre-embryo“ a „pre-osoba“ ako nový morálny status nenarodených z pera Clifforda Grobsteina⁶, schopnosť „nezávislého prežitia“ ako determinant vzniku osoby, alebo posun vo vnímaní embryoblastu nie ako celku, ale ako „zhluku kmeňových buniek“ podľa Scotta F. Gilbera⁷, životaschopnosť embrya určovaná sudcom Najvyššieho súdu USA Harrym Blackmunom ako „zmysluplnosť života mimo maternice“⁸ – to všetko sú podľa amerického odborníka na humánnu embryológiu, Dr. C. Ward Kischera, Ph. D., pojmy „politickej korektnosti“, ktorými dochádza ku „konečnej morálnej skaze v ľudskej embryológii“.⁹ A preto sa i napriek okrajovým odlišným názorom v ľudskej embryológii budeme aj pre účely tejto kapitoly pridŕžať vedecky zdôvodneného záveru, že život človeka začína nespochybniteľne jeho počatím.

(5.6) Pri odoberaní orgánov a tkanív svojprávneho darcu ex vivo – teda od živého narodeného darcu – najmä na transplantačné účely musia byť splnené napríklad tieto podmienky: (1) existujúca naliehavosť potreby príjemcu, ktorému iným spôsobom nemožno pomôcť; (2) príslušná funkcia orgánu musí byť zabezpečená (napr. druhou obličkou); (3) existujúca vysoká pravdepodobnosť, že strata orgánu je pre darcu iba obmedzené riziko poškodenia zdravia, pričom toto riziko je vyvážené mravnou hodnotou činu pre druhého človeka; (4) nesmie ísť o morálnu povinnosť zdravého človeka, ale vždy o slobodný čin lásky a altruizmu, úplne slobodné rozhodnutie.¹⁰

(5.7) Do konca roku 2016 ustanovoval právny poriadok Slovenskej republiky, že darcom ex vivo môže byť dieťa alebo mentálne postihnutý človek – u ktorých nemožno predpokladať svojprávne rozhodnutie – iba výnimočne, za taxatívne stanovených podmienok a so súhlasom zákonného zástupcu (poručníka, opatrovníka), ale vždy za predpokladu, že odber vážne neohrozí zdravotný stav darcu.¹¹ Naproti tomu „historické“ bunkové kultúry a línie – ale i niektoré súčasné – vznikli nielen zo zdravých embryí v štádiu blastocyst pred ich uhniezdením na sliznici maternice (označované ako embryonálne bunkové kultúry a línie) – ale i zo zdravých ľudských plodov (napr. v gestačnom veku tri mesiace, označované ako fetálne bunkové kultúry a línie) tak, že sa so súhlasom zákonného zástupcu-matky násilne privodila biologická smrť zárodku alebo plodu pred úkonom alebo samotným úkonom odobratia životne dôležitého orgánu (resp. embryoblastu), ktorého bunky sa mali stať základom pre tú-ktorú embryonálnu či fetálnu bunkovú kultúru a líniu či transplantačný proces.

(5.8) Odobratie orgánov a tkanív od mŕtvych či živých narodených darcov má spoločné dve zásadné črty s extrakciou, izoláciou, prípadne kultiváciou alebo transplantáciou ľudských embryonálnych alebo fetálnych kmeňových buniek – tou prvou je, že pred zahájením celej procedúry musí byť vopred známy jej cieľ. A podľa toho, čo sa má danou procedúrou dosiahnuť – teda podľa jasného úmyslu – sa použije príslušný klinicky overený protokol, teda súhrn krokov, ktoré majú s vysokou pravdepodobnosťou zabezpečiť želaný výsledok.¹²

(5.9) Z klinického hľadiska musí byť podľa Dr. Kischera potrat ľudského embrya či plodu, ktorý má poslúžiť ako základ pre produkčné ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie, vopred premyslený a naplánovaný, aby výskumníci disponovali dostatkom času, priestoru a vybavenia na to, aby odobraté bunky zachovali v prijateľnom biologickom stave. Kischer uvádza, že tkanivo musí byť spracované do 5 minút od potratu, aby prežilo 95% jeho buniek. „Počas nasledujúcej hodiny pokračuje zhoršovanie kvality buniek, čo robí vzorky nepoužiteľné.“¹³ I keď možno túto citáciu spochybniť v jej doslovnosti a presnosti, nakoľko pochádza z osobného rozhovoru pro-life aktivistky Debry L. Vinnedge¹⁴ s Dr. Kischerom – uvedené skutočnosti – ktoré sa v konštatovaní o miere viability (teda životaschopnosti) buniek v závislosti od času od ich odobratia a druhu tkaniva môžu líšiť – patria medzi medicínsky všeobecne známe a potvrdzujú ich všetky transplantačné protokoly.

(5.10) Americká biologička Pamela Acker – ktorá pracovala v odvetví vývoja vakcín – opisuje vo svojej najnovšej knihe, ako najpravdepodobnejšie prebiehalo odoberanie tkanív za účelom izolácie buniek pre potreby kultivácie ľudskej fetálnej bunkovej línie HEK-293:

(5.10.1) „Tieto deti porodia prostredníctvom cisárskeho rezu, pričom sú stále živé v momente, keď výskumník začne s odoberaním tkaniva. Teda v čase, keď ich srdce ešte stále bije a neboli im v podstate podané žiadne anestetiká – keďže tie by mohli porušiť bunky – výskumníci sa snažia odoberať tkanivo.“¹⁵

vp.5.1: Video: Excízia (vybratie) srdca potkana za účelom izolácie buniek pre experimentálne použitie (zábery nie sú vhodné pre deti a citlivých ľudí).

(5.11) Alebo, ako to popísali čínski výskumníci v roku 2015 pri vývoji ľudskej fetálnej bunkovej kultúry Walvax-2:

(5.11.1) „Po prísnom skríningu založenom na dôkladne špecifikovaných kritériách sme obstarali 9 plodov... Bunkový kmeň Walvax-2 spĺňa všetky stanovené kritériá… a preto bol použitý na založenie ľudskej diploidnej bunkovej kultúry. Walvax-2 bola derivovaná z pľúcneho tkaniva plodu, podobného tomu z WI-38¹⁶ a MRC-5¹⁷ a bola obstaraná z 3 mesačného ženského plodu potrateného z dôvodu výskytu jazvy na maternici po predchádzajúcom pôrode 27 ročnej zdravej ženy… Materiál z plodu poskytlo Oddelenie pôrodníctva a gynekológie Nemocnice v Yunnan, s legálnymi a etickými [sic] súhlasmi darcu [teda matky]. Pred začiatkom štúdie sme vypracovali striktné a komplexné kritéria pre zaradenie [plodov do výskumu], aby sme zabezpečili vysokú kvalitu bunkového kmeňa: 1) gestačný vek od 2 do 4 mesiacov; 2) vyvolanie kontrakcií [a pôrodu] pomocou metódy vodného balónu¹⁸; 3) rodičia nemali byť počas svojho života vystavení pôsobeniu chemikálií či radiácii; 4) obaja rodičia majú dobrý zdravotný stav bez neoplastických a genetických ochorení a ich rodinná anamnéza tri generácie dozadu nie je poznačená transplantáciou ľudského tkaniva či orgánu; 5) sú bez výskytu infekčných ochorení. Tkanivá z čerstvo potratených plodov boli okamžite odoslané do laboratória na preparáciu buniek.“¹⁹

(5.12) Druhou zásadnou črtou, ktorú má odobratie orgánov a tkanív od mŕtvych narodených darcov spoločnú s extrakciou, izoláciou, prípadne kultiváciou alebo transplantáciou ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek je, že rozhodnutie o živote a smrti konkrétneho človeka je v rukách iného človeka. Čo tým myslíme?

(5.13) Existujú totiž dva legislatívne prístupy k odberu orgánov od mŕtveho narodeného darcu, a to (1) opt-in, kedy darca „počas svojho života sám dá súhlas na darovanie svojich orgánov po smrti a bez tohto súhlasu odber nie je možný“ a (2) opt-out, kedy „súhlas darcu sa  predpokladá  na  základe  toho,  že  darovanie  orgánov počas svojho života neodmietol“ – pričom Slovenská republika sa riadi práve princípom opt-out.²⁰

(5.14) Odobrať ľudský orgán, ľudské tkanivo alebo ľudské bunky z tela mŕtveho darcu je u nás možné, ak došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti osoby a táto skutočnosť je potvrdená konzíliom („non-beating heart donor“) alebo k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií celého mozgu, teda k „mozgovej smrti“ („beating heart donor“).²¹ Ak sa dýchacie funkcie a obehové funkcie osoby udržiavajú pomocou prístrojov, smrť mozgu musí jednomyseľne potvrdiť konzílium²².

(5.15) Teda pri platnom legislatívnom princípe opt-out u nás platí, že všetci sme potenciálni darcovia orgánov, a keď sa raz ocitneme odkázaní „na prístrojoch“ zabezpečujúcich naše základné životné funkcie, o tom, či sme mŕtvi a môžu nám byť nenávratne odobraté životne dôležité orgány, rozhodujú v podstate primárne (1) poslanci Národnej rady Slovenskej republiky a podľa súčasnej legislatívnej úpravy s konečnou platnosťou (2) konzílium lekárov. Z rozhodovania o živote a smrti môžu legislatívci teoreticky vyňať i konzílium lekárov, resp. zmeniť spôsob určovania mozgovej smrti. Aby sme si vedeli lepšie predstaviť nedokonalosť situácie, v ktorej sa nachádzame, redukujme teraz jeden príklad za všetky ad absurdum. Počas prebiehajúceho 8. volebného obdobia môže spolurozhodnúť o tom, či ste mŕtvi a akým spôsobom sa vaša smrť potvrdí, napr. poslanec Jozef Pročko – známy zabávač – podaním pozmeňujúceho návrhu v novele transplantačného zákona, a tak sa životy nás všetkých, ktorí sme za života neodmietli darovanie orgánov, ocitajú v rukách jednotlivcov, ktorí ani nepatria k našim príbuzným.

(5.16) Je však samotné darovanie orgánov neetické? Podľa stanoviska Komisie pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska je darovanie a transplantácia orgánov a tkanív „službou životu, ktorá predstavuje vysokú mravnú hodnotu… Pri darovaní orgánov a tkanív, vrátane darovania krvi, ide o vysoko humánny a mravne hodnotný čin: človek daruje časť seba samého, svojej krvi alebo svojho tela, na záchranu života alebo zdravia druhého človeka.“²³

(5.17) Môže sa však zaskvieť svojou morálnou hodnotou akýkoľvek šľachetný ľudský čin, ak je vykonaný bez vedomia človeka, resp. z nepriameho donútenia, ako je tomu pri princípe opt-out platnom u nás v prípade transplantácií ex mortuo? Biskup Tondra odpovedá:

(5.17.1) „Za živa i po smrti musí byť na osobe, u ktorej sa vykonáva odňatie orgánov, poznať, že ide o darcu, t. j. o toho, kto dobrovoľne súhlasí s odňatím. Transplantácia predpokladá predchádzajúce, slobodné a vedomé rozhodnutie zo strany darcu alebo niekoho, kto ho právom zastupuje (obvykle najbližší príbuzní).“²⁴

(5.18) Je možné toto pravidlo aplikovať aj na nenarodeného človeka, ktorý sa má stať darcom tkanív a buniek? Podľa nás áno – aj s dôvetkom Katechizmu Katolíckej cirkvi, že keď toto rozhodnutie robí zákonný zástupca-matka, nie je morálne oprávnená odsúdiť svoje dieťa takýmto súhlasom k smrti.²⁵ Pohoršujúce je, že lekári, ktorí vykonávajú extrakciu a izoláciu buniek z ľudských zárodkov a tkanív ľudských plodov, si nad celou vecou dnes umývajú ruky a najskôr čakajú na súhlas matky s násilným ukončením tehotenstva, následne – ak ide o „vhodný subjekt“ – vykonajú extrakciu tkanív a izoláciu buniek, a až potom požiadajú matku o udelenie informovaného súhlasu na použitie biologického materiálu jej násilne zabitého dieťaťa na vedecké či transplantačné účely.²⁶

(5.19) Na záver musíme konštatovať, že za eticky plne oprávnené sa považuje aj nedarovanie orgánu svojprávnym dospelým potenciálnym darcom.²⁷ A ako sa vyjadril Marcel Lincényi na internetových stránkach Slovenského pohrebníctva ako tlačového orgánu Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb:

(5.19.1) „Etické by bolo, keby lekári možný odber orgánu vždy citlivo oznamovali a žiadali súhlas, aj napriek tomu, že ho oficiálne nepotrebujú. Možno by sa týmto krokom eliminovali trestné oznámenia od znechutených rodín zosnulých. V opačnom prípade sa budú v médiách čoraz častejšie zverejňovať prípady ‚vykostených‘^{28, 29, 30} tiel bez vedomia rodín zosnulých, ktoré vytvárajú špekulácie o rôznom nekalom narábaní s transplantovanými orgánmi v zahraničí. Ak si odborníci v tkanivových bankách nevstúpia do svedomia a štát nezakročí, môže sa stať, že na Slovensku v budúcnosti nebudeme mať pacientom čo transplantovať, pretože verejná mienka bude proti akýmkoľvek transplantáciám.“³¹

 

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

VI. Aký by mal byť cieľ tlaku lekárnikov za život vyvolaného odmietnutím dispenzácie liekov a vakcín vyvinutých neetickým spôsobom?

(Čas čítania: 6 minút)

(6.1) Mnohé účinné látky moderných liekov – dokonca aj takých, ktoré na rozdiel od vakcín bezprostredne súvisia so záchranou ľudského života – boli v uplynulom polstoročí objavené za pomoci alebo boli testované na ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových bunkách a líniách.¹ Ako sme sa snažili načrtnúť už skôr, produkčné ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie používané na replikáciu vírusov, ktoré sú súčasťou vírusových vakcín – či už tých s inaktivovaným vírusom alebo tých so živým oslabeným vírusom – tvoria iba zlomok z celkového počtu ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových línií používaných v biomedicínskom výskume a farmaceutickom priemysle.

(6.2) Opäť len okrajovo uveďme, že nami v predchádzajúcom Stanovisku spomínaná bunková línia HeLa² ako „memento“ a jej podobné „dospelé“ bunkové línie, ktoré vznikli „len“ bez súhlasu pacienta – ale bez toho, aby bolo obmedzené jeho právo na život – nie sú zdrojom ani motiváciou našej argumentácie a len dokresľujú neetickú minulosť medicínskych postupov, ktoré je podľa nášho názoru s dnešným vedeckým poznaním možné zmeniť.

(6.3) Pritom nikdy v minulosti nebolo v biomedicínskom výskume cítiť tak naliehavú potrebu pre zmenu bioetickej paradigmy, ako je tomu dnes. Veď zo všetkých dnes využívaných a registrovaných bunkových línií na účely biomedicínskeho výskumu tvoria až 75,5% bunkové kultúry a línie ľudského pôvodu a iba 16,8% myšacieho, 1,7% potkanieho a 6% iného pôvodu – zo 702 živočíšnych druhov.³ Bronzový Pamätník laboratórnej myši – ako vyjadrenie vďaky ľudstva za možnosť využiť tohto živého tvora na výskum chorôb za účelom vývoja nových liečiv – stojí naproti Inštitútu cytológie a genetiky Ruskej akadémie vied už od roku 2013⁴. Ukazuje sa však, že takýto pamätník bude potrebné v dohľadnej dobe postaviť aj „laboratórnemu človeku“.

(6.4) Z celkového počtu približne 80 najčastejšie používaných rodičovských bunkových kultúr a línií („parent“) na vývoj vakcín, tvoria dnes ľudské bunkové kultúry a línie (dospelé hiPSCs spolu s embryonálnymi hESC a fetálnymi) iba 15% (12) a osobitne ľudské fetálne bunkové kultúry a línie pochádzajúce z násilných abortov zas „len“ 7,5% (6).⁵

(6.5) Pritom sa ale pri výrobe vakcín používa iba 0,01%⁶ zo všetkých do roku 2009 známych a registrovaných ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pochádzajúcich z násilných abortov. Zvyšný podiel ich využitia, ako sme naznačili, tvoria iné než vakcinačné účely. Dokonca aj účinnosť tak dlho známeho lieku ako ISOPRINOSINE⁷, ktorý sme na základe odporúčaní popredného českého epidemiológa a virológa prof. Jiřího Berana⁸ dali verejnosti v súvislosti s ochorením COVID-19 do pozornosti v našom predchádzajúcom Stanovisku, bola testovaná na 2. pasáži ľudskej fetálnej bunkovej kultúry WI-38⁹.

(6.6) Prečo teda máme etický problém s ľudskými embryonálnymi a fetálnymi bunkovými kultúrami a líniami pri vakcínach – a dokonca pri tých, ktoré sú súčasťou povinného očkovania detí na Slovensku alebo sú určené proti ochoreniu COVID-19 – a nie pri zvyšných 99,99% prípadov ich využitia v biomedicínskom výskume? Trpíme subjektívnou pokryteckou pseudomorálkou? To sú oprávnené otázky a zasluhujú si vysvetlenie.

(6.7) Účinky ISOPRINOSINE boli testované v roku 1974, teda v tom istom období, resp. dejinnej epoche, ako vznikali, resp. boli výskumne a priemyselne využívané prvé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie z násilných abortov. Tak, ako nemôžeme zmeniť to, čo sa stalo – či už ide o potraty v súvislosti s vývojom embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línii, alebo či už ide o biomedicínsky výskum účinkov liekov na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách v minulosti – môžeme, ba musíme meniť našu súčasnosť a budúcnosť.

(6.8) O to viac, ak sa nám v istom ohľade pred očami opakuje história, ktorá by mala byť „matkou múdrosti“. Konkrétne epidémia ružienky¹⁰ – ktorá tých najzraniteľnejších¹¹ z vnímavej populácie ohrozuje závažnejším spôsobom než ochorenie COVID-19, a ktorá prepukla v roku 1964¹² v Spojených štátoch amerických – sa stala hlavným legitimizačným argumentom Dr. Stanleyho Alana Plotkina (* 12. 05. 1932) na vôbec prvé priemyselné využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pochádzajúcich z násilných abortov, v tomto prípade na sériovú produkciu vírusu. Ten sa na týchto ľudských fetálnych bunkových kultúrach množí dodnes, aby mohol byť súčasťou vakcín proti ružienke. A dnes sme opäť svedkami toho, ako je využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií ospravedlňované politickými dôsledkami vyvolanými epidémiou nového koronavírusu, podobne ako je ospravedlňované aj urýchlené a liekovými agentúrami „podmienečne schválené“^{13, 14} nasadenie nových biomedicínskych technológií – ako je kódovanie proteínov technológiou mediátorovej RNA (mRNA) – vo vývoji vakcín.^15, 16

(6.9) Táto historická paralela nás prinútila zamyslieť sa nad tým, čo môžeme spraviť pre to, aby sa morálne zlyhania z minulosti neopakovali pred našimi očami a s naším tichým súhlasom. Nie je síce v silách nášho občianskeho združenia zastaviť v súčasnosti prebiehajúcu registráciu eticky sporných vakcín či liekov alebo mapovať štúdie ku všetkým už registrovaným liekom dostupným v Slovenskej republike, z jedine ktorých je možné využívanie eticky kompromitovaných ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií identifikovať. Z našej strany je však možné monitorovať každý nový liek či vakcínu, ktorej registračné konanie sa začalo v súčasnosti alebo sa začne v budúcnosti – a o ich etickej spornosti informovať pacienta.

(6.10) Tak veľmi by sme sa chceli domnievať, že nemožno natrvalo diskvalifikovať určitú pomerne jednoduchú chemickú zlúčeninu len preto, že jej liečivý účinok bol kedysi v minulosti testovaný neetickým spôsobom, podobne ako by sme nemali diskvalifikovať kozmický program na základe použitia výskumov nacistických vedcov. Pri takto utilitárnom postoji – aj keď je svetom tak žiadaný – narazíme však vo faramceutickej oblasti hneď na niekoľko úskalí uvedených nižšie. Diskvalifikácia eticky kompromitovaných liekov, ktorých liečivé účinky boli testované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách by mohla skončiť s vypršaním patentovej ochrany takéhoto lieku, a tým poťažmo s ďalšou našou neúčasťou na nepriamom spolufinancovaní eticky sporného výskumu a neeticky si počínajúcich farmaceutických spoločností.

(6.11) Avšak, priebežné testovanie jednotlivých šarží lieku výrobcom či kontrolné testovanie šarží liekovými agentúrami môžu tento argument úplne zneplatniť. Navyše, vakcíny priamo vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách v sebe nielen nesú hmotné pozostatky násilného činu minulého potratu – hoc i na úrovni genetického „odtlačku“ – ale potvrdzujú ešte závažnejšiu spoluúčasť: pokiaľ ich budeme mlčky používať, podporujeme rozvoj potratového priemyslu v budúcnosti, keďže každým použitím vakcíny vyprodukovanej na eticky kompromitovaných bunkových kultúrach sa bunky populácie míňajú a v budúcnosti ich bude potrebné nahradiť novými – teda ďalšími potratmi. Podobná paralela potom ale platí aj pri bunkových líniách používaných pri testovaní liekov – i keď pokračujúce bunkové línie, ktoré sa pri takýchto testoch používajú, sú na rozdiel od konečných bunkových kultúr „dlhoveké“, rovnako nie sú nesmrteľné a jeden zdroj nemožno využívať donekonečna.

(6.12) A keďže dodnes neexistuje v žiadnom členskom štáte Európskej únie taká zákonná regulácia, ktorou by sa aspoň docielilo zjavné označovanie liekov z hľadiska toho, či pri testovaní ich účinných látok, resp. pri produkcii vírusových vakcín boli použité ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie pochádzajúce z násilných potratov – vnímame občianske iniciatívy podobné tej našej za potrebné. Pretože len tak by mohol vzniknúť priestor na slobodnú a informovanú voľbu pacienta. A ako sme sa z mnohých reakcií mali možnosť sami presvedčiť, slovenský pacient o takéto informácie javí živý záujem.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

VII. Prečo nás vo svedomí trápi okrajové využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pri výrobe vakcín?

(Čas čítania: 3 minúty)

(7.1) Avšak predsa je tu ešte jeden dôvod, prečo je z nášho pohľadu „zanedbateľný“ podiel využitia eticky sporných ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pri výrobe vakcín omnoho vážnejším problémom, ako je ich dnes už rutinné nasadenie v overovacích testoch účinných látok liekov.

(7.2) Je ním fakt, na ktorý sme poukázali v našom predchádzajúcom Stanovisku – a to, že stopy po fragmentoch ľudskej DNA („residual cell-substrate DNA“) potrateného ľudského plodu sú jednoznačne v každej vírusovej vakcíne stále prítomné.¹ Teda dôsledok násilného nemorálneho činu nie je od „konečného užívateľa výhod“ – ktorým je pacient – či „sprostredkovateľa“ – ktorým je lekár alebo lekárnik – až tak vzdialený, ako je to pri overovacích testoch liekov na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách. V druhom zmienenom prípade sa doktor, lekárnik či pacient dostávajú do kontaktu „iba“ s informáciou (o účinnosti), ktorá vznikla za pomoci násilného nemorálneho činu.

(7.3) Iným dôvodom, ktorý nás motivuje k uplatňovaniu si výhrady vo svedomí na vydávanie očkovacích látok vyprodukovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách je konečnosť bunkových kultúr – tzn. že je známy maximálny možný počet zdvojení ich populácie², ktorý sa označuje aj ako Hayflickov limit. Konečné ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry, ktoré patria medzi najstabilnejšie bunkové kultúry, je však možné efektívne používať na množenie vírusu, ktorý sa využije vo vakcínach, len niekoľko pasáží predtým, ako populácia vôbec dosiahne Hayflickov limit. A preto platí, čo sme napísali v Stanovisku: „Inými slovami – ‚historické‘ a ‚tradičné‘ konečné bunkové línie slúžiace na výrobu vakcín, ktoré boli desiatky rokov považované za ‚zlatý štandard‘, sa ‚míňajú‘. Zrazu naša spolupráca na zle využívaním takýchto vakcín prestáva byť až tak vzdialená v čase.“ Viac sa tejto problematike venujeme v kapitole XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“? a v kapitole XV. Čo sú tzv. „imortalizované“ bunkové línie? Sú „nesmrteľné“? Čím sa odlišujú od konečných bunkových kultúr?

(7.4) Nekritickí propagátori vakcinácie z radov lekárov a farmaceutov si tieto skutočnosti vzhľadom na svoju odbornosť musia veľmi dobre uvedomovať. Ak by sme predpokladali, že odborníci o týchto skutočnostiach nevedia, museli by sme konštatovať ich nevzdelanosť a absenciu erudície. Ak však ich odbornosť nespochybníme, potom sa možno oprávnene nazdávať, že sa rozhodli vedome a svojvoľne obetovať časné i večné dobro jednotlivca v prospech pokračovania vakcinačných programov, ktorým pripísali väčšiu hodnotu. A ako akýsi „kňazi vedomia“ sa potom rozhodli zvádzať na tomto poli „vojnu o slovíčka“ zahaľovaním pravdy do zavádzajúcich podobenstiev. Viac sa tejto problematike venujeme v kapitole XII. Vojna o slovíčka II.: Sú niektoré vakcíny „vyprodukované“ na ľudských embryonálnych či fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilného potratu? A v kapitole XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov?

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

VIII. Ako vznikali „historické“ ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie derivované z tkanív orgánov násilne potratených detí, ktoré sa používajú pri produkcii niektorých vakcín dodnes?

(Čas čítania: 27 minút)

(8.1) „Nemožno tvrdiť, že rodičia, ktorí podstúpili proces niektorej z asistovaných reprodukčných technológií, pri ktorom poskytnutím svojich pohlavných buniek umožnili vznik embryí – teda ľudských zárodkov – tak učinili vedome a zámerne s jasným úmyslom podieľať sa v budúcnosti na vytvorení medicínskeho produktu. Rovnako tak nemožno tvrdiť, že matky, ktoré podstúpili potrat, boli k takémuto rozhodnutiu motivované z dôvodu, aby pomohli vytvoriť nejakú embryonálnu či fetálnu bunkovú kultúru či líniu, alebo dokonca aby pomohli s vývojom konkrétnej vakcíny.

(8.2) Ale na to, aby sme mohli reálne zhodnotiť morálnu zodpovednosť za vývoj historických ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových línií a kultúr, musíme prihliadať na zámer nielen matkin, ale aj na zámer lekára vykonávajúceho potrat a tiež na zámer výskumníka. Všetci traja zúčastnení sa rovnakým dielom podieľali na skutku, ktorý je zlý sám osebe – teda na potrate. Sme uzrozumení s tým, že súčasťou práce niektorých vedcov je ich vedomý zámer ničiť ľudské embryá ‚pre ďalšie vedecké účely‘. A žiaľ podobne s rovnako vedomým zámerom vykonať potrat za účelom vývoja vakcín pristupoval k veci lekár vykonávajúci potrat a zároveň výskumník, ktorý ‚za rohom‘ potratového stola čakal na ‚nový biologický materiál‘.“¹

(8.3) Zámerom tejto kapitoly je preto potvrdiť prostredníctvom nespochybniteľných historických záznamov tých, ktorí sa na výskumoch tohto typu podieľali v minulosti ako priekopníci, že nielenže boli spolupáchateľmi na úkladnej vražde, ale že to boli v niektorých prípadoch práve títo výskumníci – a nie tak celkom potratoví lekári – ktorí svojimi zákrokmi nakoniec zabili nedonosené deti pre účely svojich „vedeckých výskumov“. Pritom nemožno vylúčiť, že matka, ktorej sa často kladie primárna a jediná zodpovednosť za rozhodnutie podstúpiť potrat, urobila toto rozhodnutie pod nátlakom týchto výskumníkov alebo v citovom rozrušení. V takom prípade by bola aj ona sama obeťou výskumníkov.

(8.4) Hlavným a nadčasovým dôkazom o nutnom prepojení potratov s vývojom historických embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií a poťažmo niektorých vakcín, je sama medicínska povaha tohto procesu. Skutočnosť, že tkanivá z násilne potrateného dieťaťa určené na kultiváciu bunkových kultúr alebo izoláciu živého vírusu je potrebné odobrať a spracovať v čo najkratšom čase po potrate sme už vysvetlili v kapitole V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?

(8.5) Ale na to, aby sme úplne pochopili mieru formálnej a materiálnej spolupráce výskumníkov na zle samom osebe – akým je potrat – ktorej sa dopustili pri vývoji dnes už historických bunkových kultúr a niektorých vakcín, musíme sa vrátiť späť do minulosti.

(8.6) Už v roku 1907 biológ a anatóm Ross Granville Harrison (* 1870 – ✝ 1959) pôsobiaci na Johns Hopkins University v Baltimore (štát Maryland, Spojené štáty americké) dokázal v lymfe – teda zjednodušene v tkanivovom moku – kultivovať žabie neuroblasty. Svojím výskumom tak v rámci embryológie potvrdil svoju hypotézu, že nervové vlákna sa vyvíjajú osamote, bez toho, aby existoval nejaký „mostík“, okolo ktorého by sa formovali. Zároveň tým však Harrison preukázal, že tkanivá môžu rásť aj mimo tela.

(8.7) V roku 1949 ohlásili pred svetovou vedeckou obcou traja americkí virológovia, a to John Franklin Enders (* 1897 – ✝ 1985), Thomas Huckle Weller (1915 –2008) a Frederick Chapman Robbins (* 1916 – ✝ 2003) , že sa im úspešne podarilo zvierací poliovírus nielen izolovať, ale aj kultivovať in vitro. V roku 1954 obdržali všetci traja Nobelovu cenu za „ich objav schopnosti poliovírusov rásť v kultúrach rôznych tkanivových typov“².

 

* * *
WI-38

(8.8) Avšak, ako Wadmanová – lekárka, ktorá sa venuje medicínskej historiografii – uvádza vo svojej knihe „Preteky o vakcínu: Veda, politika a ľudské straty stojace za porazením nákazy“³, tradičných priekopníkov v tejto problematike zatienil vtedy ešte neznámy Dr. Leonard Hayflick (* 1928), syn židovských rodičov pochádzajúcich z robotníckej triedy, ktorého niektorí jeho kolegovia opisovali ako „človeka bez predstavivosti“, síce „húževnatého“, ale „pomalého pri práci“.⁴

(8.9) Niektoré zdroje – ako už zmienená Wadmanová – uvádzajú, že Dr. Hayflick, pracujúci pre Wistar Institute vo Filadelfii v Spojených štátoch amerických, sa v prvom rade zaujímal o rozdiely v raste, teda v delení buniek v rámci bunkových kultúr in vitro a ich starnutiu. Hayflickov primárny záujem mal byť podľa týchto zdrojov výskum toho, čo spôsobuje, že zdravé bunky „praskajú“ a zomierajú, a teda, že bunka sama rozštiepi svoju DNA na fragmenty, rozloží vlastné proteíny a pomocou cytoskeletu sa rozpadne na viacero apoptotických teliesok, ktoré sú v extracelulárnom prostredí pohltené okolitými bunkami. Hayflick mal teda primárne študovať fenomén, ktorý dodnes nesie jeho meno – Hayflickov limit. Hayflick prišiel na to, že každý typ bunky je schopný deliť sa iba určitý, konečný počet cyklov, a keď bunky dosiahnu tento limit – začnú sa prejavovať znaky senescencie, teda bunky zostarnú natoľko, že sa prestávajú ďalej deliť a umierajú programovanou fyziologickou smrťou – apoptózou. Viac v kapitole XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“?

(8.10) Hayflick opísal, že s každým ďalším mitotickým delením bunky dochádza ku skracovaniu jej telomér, ktoré určujú dĺžku jej životnosti. Hayflickovi obhajcovia uvádzajú, že na to, aby k týmto zisteniam dospel, bol tento húževnatý, ale málo kreatívny bádateľ ochotný siahnuť aj po potratených ľudských plodoch len preto, že na účely jeho výskumu predstavovali „najmladšie dostupné bunky“.

(8.11) Jeho odporcovia však poukazujú na to, že Dr. Hayflick pracoval na „inom zadaní“ už od začiatku pri vývoji bunkových kultúr WI-1 až WI-25 (Wistar Institute ako výskumné stredisko, pre ktoré Dr. Hayflick pracoval a číslo ako poradové číslo bunkovej kultúry). Hayflick totiž sám vo svojej práci uvádza, že postupne izoloval bunky z tkanív pľúc, kože, svalov, obličiek, srdca, štítnej žľazy, týmu (čiže z tzv. „detskej žľazy“, v ktorej dochádza k dozrievaniu T-lymfocytov, teda hlavných regulačných buniek špecifickej imunity) a pečene z ľudských plodov potratených za účelom vývoja bunkovej kultúry vhodnej na replikáciu vírusov⁵, ktorá by poťažmo mohla slúžiť na výrobu vakcín. V roku 1961 Hayflick o svojom výskume napísal:

(8.11.1) „Izoláciou a charakterizáciou ľudských diploidných bunkových kmeňov z tkanív plodu je možné z tohto typu buniek urobiť substrát pre produkciu živých vírusových vakcín. Okrem ich ekonomických výhod takéto kmene – na rozdiel od heteroploidných bunkových línií – preukazujú tie charakteristiky, ktoré sú zvyčajne vyhradené len normálnym primárnym bunkám, čo z úvah o ich použití pri produkcii ľudských vírusových vakcín robí zreteľnú možnosť.“⁶

(8.12) Hayflick vo svojich prácach priznáva podiel zásluh na vývoji toho, čo sa neskôr stalo známe ako „prvý komerčný bunkový substrát“ – žiaľ, pôvodom z potratených detí – ktorý sa pri výrobe niektorých vakcínach používa dodnes, najmä štyrom kľúčovým osobám, a to:

(8.12.1) Dr. Svenovi Gardovi (* 1905 – ✝ 1998), bakteriológovi a virológovi zo štokholmského Karolinska Institutet vo Švédsku, ktorý v roku 1959 absolvoval výskumný pobyt na Wistar Institute, a ktorý na tento účel dodával Hayflickovi ľudské plody;

(8.12.2) Dr. Stanleymu Plotkinovi (* 12. 05. 1932), lekárovi a výskumníkovi, ktorý pre Wistar Institute vyvíjal vakcínu proti ochoreniu rubeoly;

(8.12.3) Dr. Hilarymu Koprowskemu (* 1916 – ✝ 2013), riaditeľovi Wistar Institute v rokoch 1957–1991, ktorý Hayflicka viedol k tomu, aby vyvinul ľudské bunkové kultúry, na ktorých by mohol ich inštitút testovať a vyvíjať vakcíny;

(8.12.4) Dr. Anthonymu Girardimu z Výskumného inštitútu Merck, ktorý, ako budúci výhradný výrobca vakcíny proti ochoreniu rubeoly dostupnej v Spojených štátoch amerických, mal na výsledkoch výskumu najväčší záujem.

(8.13) Koprowski, ktorý sa v roku 1957 stal riaditeľom Wistar Institute, potreboval v tom čase otestovať ním vyvinutú orálnu vakcínu proti detskej obrne na ľudských bunkách. Hayflick ako zamestnanec inštitútu sa snažil úlohu splniť. Podľa svojej práce z roku 1961⁷ mal extrahovať, izolovať a následne kultivovať z buniek plodového vaku vlastnej dcéry bunkovú kultúru známu ako WISH⁸ (Wistar Institute Susan Hayflick). Po tom, čo však táto kultúra nevyhovovala výskumným potrebám inštitútu, Hayflick začal hľadať nové zdroje „biologického materiálu“. Zaujímavosťou je, že dnes sa predpokladá⁹, že bunková kultúra WISH bola kontaminovaná prvou izolovanou a kultivovanou ľudskou rakovinou bunkovou líniou HeLa¹⁰ pochádzajúcou už z roku 1951 – môžeme sa teda len domnievať, či sa Hayflick týmto spôsobom nepokúšal svoju bunkovú kultúru „imortalizovať“, aby jej populáciu bol schopný množiť dlhší čas.

(8.14) Vo veci „dodávky biologického materiálu“ potrebného na pokračovanie vývoja bunkového substrátu vhodného na produkciu vakcín sa Hayflick opakovane obracal na svojho švédskeho kolegu, bakteriológa a virológa Svena Garda zo štokholmského Karolinska Institutet vo Švédsku. A to z dvoch dôvodov. Po prvé, Dr. Sven Gard strávil v roku 1959 výskumný pobyt na Wistar Institute, teda v tom istom čase ako Hayflick začínal svoj výskum na bunkách plodového vaku vlastnej dcéry a počiatočných devätnástich¹¹ bunkových kultúrach z potratených ľudských plodov. Gard tak počas svojho pobytu vo Wistar Institute nadviazal s Hayflickom úzke pracovné kontakty. Po druhé, v Spojených štátoch amerických boli potraty – na rozdiel od Švédska tej doby – značne zákonne obmedzené až do vynesenia rozsudku Najvyšším súdom vo veci Roe vs. Wade¹² v roku 1973.

vp.8.2: Hayflickova tabuľka z r. 1961 s historickými fetálnymi bunkovými kultúrami z potratených detí

(8.15) Erling Norrby (* 1937) – v tom čase stážista pôsobiaci pod vedením Dr. Garda na Karolinska Institutet – neskôr opísal, akým spôsobom zabezpečoval Dr. Gard ľudské plody, na ktorých založil svoj výskum Dr. Hayflick:

(8.15.1) „Môj predchodca na pozícii profesora virológie na Karolinska Institutet v Štokholme, Sven Gard, strávil ročný výskumný pobyt na Wistar Institute v roku 1959, teda dva roky potom, ako vedenie inštitúcie prevzal dynamický Koprowski. Jednou z mojich úloh ako mladého študenta v štokholmskom laboratóriu bolo vypitvať ľudské plody, ktoré pochádzali z legálnych potratov a ich orgány zasielať do Wistar Institute. Tento materiál bol zdrojom mnohých dôležitých štúdií inštitútu o bunkových kultúrach, ako je i tá od Leonarda Hayflicka o bunkách WI-38.”¹³

(8.16) A keď v roku 1962 došlo k poruche elektrickej mrazničky^13A vo Wistar Institute, v ktorej Hayflick uchovával všetky dovtedy kultivované ľudské fetálne bunkové kultúry izolované z tkanív násilne potratených detí s označením WI-1 až WI-25, a ktoré boli tak nenávratne zničené, obrátil sa znovu so žiadosťou o orgány z potrateného dieťaťa na Svena Garda.

(8.17) Hayflickov kolega, Dr. Stanley Plotkin, ešte v roku 1969 v reakcii na výhradu, že použitie ľudských bunkových kultúr na produkciu jeho vakcíny proti ochoreniu rubeoly v sebe nesie riziko, že tieto budú infikované inými vírusmi a budú poznačené dedičnými genetickými vlastnosťami, ktoré sa ich prostredníctvom môžu preniesť na zaočkovaného pacienta, uviedol:

(8.17.1) „Tento plod [z ktorého tkanív bola kultivovaná bunková kultúra WI-38] vybral Dr. Sven Gard špeciálne na tento účel. Obaja rodičia sú známi, a nanešťastie [sic!] pre tento príbeh [o vývoji a produkcii vakcíny proti rubeole na ľudskej bunkovej kultúre], sú spolu zosobášení, stále žijúci a v dobrom stave, pravdepodobne bývajúci v Štokholme. Potrat bol vykonaný, pretože cítili, že majú až príliš veľa detí. Pri oboch rodičoch sa nenašla zmienka o akýchkoľvek chorobách v rodine, a takisto ani žiadna zmienka o rakovine v oboch ich rodinách.“¹⁴

(8.18) Ďalej, ako napísala Wadmanová v roku 2019 v reakcii na dezinterpretáciu niektorých informácií uvedených vo svojej knihe:

(8.18.1) „Vedci [z Karolinska Institutet vo Švédsku], ktorí plod odňali, uložili pľúca do ľadu a letecky ich odoslali do Filadelfie. Vedec z Wistar Institute, ktorý z nich izoloval bunky [teda Hayflick] ani na chvíľu nepomyslel na to, aby si vypýtal súhlas ženy, ktorá podstúpila potrat, a ktorú ja označujem ako ‚pani X‘. Podobne ako názor slávnej Henrietty Lacks [z ktorej nádoru bola izolovaná prvá rakovinová ľudská bunková línia HeLa¹⁵], ani názor ‚pani X‘ nebol považovaný za dôležitý, a teda ‚pani X‘ nijakým spôsobom nesúhlasila s darcovstvom buniek, ktoré sa od tej doby používajú na výrobu vakcín... [‚Pani X‘] sa so mnou nechcela zhovárať, keď som ju s mojím tlmočníkom v roku 2013 vystopovala. Ale odkázala mi jednu vec: ‚Urobili to bez môjho vedomia. To už dnes nie je dovolené.‘“¹⁶

(8.19) Wadmanová pokračuje a vyvracia tvrdenia o tom, že by Hayflick mal priamy prístup k lekárskym záznamom zo švédskeho zdravotníckeho systému o rodičoch potrateného dieťaťa. Tu sa však výpovede rozchádzajú. Wadmanová v roku 2019 tvrdila, že lekárske záznamy rodičov potrateného plodu potreboval Plotkin ako súhrn rodinnej anamnézy až niekoľko mesiacov po izolácii buniek na to, aby mohol získať pre svoju bunkovú kultúru WI-38 schválenie na použitie v humánnej medicíne – teda na produkciu vakcín určených pre ľudí. Hayflick sa mal podľa Wadmanovej obrátiť preto telefonicky znova priamo na Svena Garda a ten mal v tejto veci osloviť zas Margaretu Bӧttiger, ktorá bola „vtedy mladá všeobecná lekárka a matka, pracujúca na svojom doktoráte, [a ktorá] dostala nezávideniahodnú úlohu kontaktovať obvodného lekára ‚pani X‘, aby získala jej zdravotné záznamy.“¹⁷ Ako sme však uviedli skôr, Plotkin už v roku 1969 tvrdil, že „...[t]ento plod vybral Dr. Sven Gard špeciálne na tento účel,“ a teda sa môžeme domnievať, že Gard sa na Bӧttigerovú musel vo veci lekárskych záznamov rodičov potrateného dieťaťa obrátiť ešte predtým, ako bol samotný potrat vykonaný.

(8.20) Z opisu historických udalostí tak, ako sa stali a ako na seba nadväzovali jasne vyplýva, že rozhodnutie – akokoľvek nesprávne a tragické – konkrétnej matky o potrate konkrétneho plodu nebolo samo osebe najdôležitejšie pri vývoji „prvého ľudského bunkového substrátu“ používaného dodnes na produkciu niektorých vakcín. Naopak, je zrejmé, že vykonanie potratov bolo v priamom záujme potratových lekárov a najmä výskumníkov, a to z primárneho dôvodu – aby boli zabezpečené fetálne tkanivá na účely testovania a vývoja vakcín. Je teda zrejmé, že ak by konkrétna matka napokon od potratu konkrétneho plodu ustúpila, výskumníci by od svojho úmyslu vzhľadom na rozbehnuté štúdie a uskutočnené investície len tak neustúpili a hľadali by iné dieťa, ktoré sa jeho matka rozhodla potratiť.

(8.21) Tieto skutočnosti – potvrdzované vlastnými slovami hlavných aktérov a skutkovým právnym stavom, ktorý sa týka absentujúcej celoplošnej legalizácie potratov v Spojených štátoch amerických tej doby – do značnej miery vyvracajú tvrdenie ThLic. Jána Viglaša, ktorý v rozhovore pre Denník Postoj povedal:

(8.21.1) „Odporcovia očkovania radi zdôrazňujú, že na... vytvorenie [bunkových kultúr] bolo potrebné veľké množstvo abortov, čo vyvoláva dojem, akoby tie aborty boli vykonané špeciálne pre vedecké účely. Pritom výskumníci len začali využívať nový zdroj, ktorý vznikol rozširujúcou sa potratovou legislatívou.“¹⁸

(8.22) Ak by platilo, čo tvrdí ThLic. Viglaš, prečo potom výskumníci z Wistar Institute museli „dovážať“ orgány zdravých potratených ľudských plodov až zo Švédska? Veď ak takýto „nový zdroj“ už v čase vývoja historických fetálnych bunkových kultúr a prvých vakcín na nich vyprodukovaných existoval v Spojených štátoch amerických, aký by to malo zmysel? Z vyššie uvedených faktov pritom jasne vyplýva, že jednotlivé potraty ľudských plodov, z ktorých boli pripravované bunkové kultúry WI-1 až WI-25 – ale taktiež WI-38 – sa uskutočnili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a k uvoľneniu potratovej legislatívy v Spojených štátoch amerických došlo až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

(8.23) Teda Hayflick izoloval v júni 1962 bunky z tkanív orgánov selektívne vybraného a násilne potrateného šestnásťtýždňového¹⁹ zdravého ľudského plodu ženského pohlavia švédskej matky, ktorá na použitie buniek jej potrateného dieťaťa na vedecké účely nielenže nedala súhlas, ale o ňom ani nevedela. Tie sa stali základom fetálnej bunkovej kultúry, ktorá sa používa dodnes ako vakcinačná produkčná kultúra. Hayflick ju označil ako WI-38, pričom pri číslovaní kultúr preskočil z označenia WI-27, teda kultúry ktorá mu ako posledná vyhynula, priamo na číslo tridsaťosem.²⁰ Šlo tak už o dvadsiaty prvý potratený plod v poradí použitý na účel vývoja vakcinačnej produkčnej bunkovej kultúry.²¹

(8.24) Len pre ilustráciu toho, že Hayflick pri svojich výskumoch postrádal akékoľvek etické zábrany, uveďme, že nechal ľudskú fetálnu bunkovú kultúru WI-38 vypraviť v roku 1973 v rámci projektu Skylab-3 na orbitálnu stanicu Spojených štátov amerických krúžiacu na obežnej dráhe Zeme. Tam vedecký pracovník posádky, inžinier elektroniky Owen Garriott (*1930 – 2019), pozoroval vplyv mikrogravitácie na delenie buniek, o čom neskôr Hayflick publikoval prácu.²²

(8.25) Avšak zatiaľ, čo v rokoch 1962 až 1964 nasledujúcich bezprostredne po vývoji bunkovej kultúry WI-38 prebiehala jej príprava na využitie pri produkcii vakcín, vypukla v roku 1964²³ v Spojených štátoch amerických epidémia rubeoly. Tá proces nasadenia tohto bunkového substrátu do komerčnej a sériovej výroby vakcín len urýchlila.

(8.26) Rubeola je lekármi považovaná prevažne za neškodnú detskú chorobu:

(8.26.1) „Pri deťoch a dospelých má rubeola zvyčajne mierny priebeh a niekedy môže dokonca odznieť nepozorovane. Deti majú vo všeobecnosti menej príznakov, avšak u dospelých sa môže prejaviť horúčka, bolesť hlavy, malátnosť a nádcha predtým, ako sa objaví výsyp. Osoba môže byť prenášačom ochorenia už jeden týždeň predtým, ako sa výsyp objaví až do doby 1-2 týždňov potom, ako výsyp zmizne. Prekonanie infekcie zaručuje celoživotnú imunitu voči tomuto ochoreniu.“²⁴

(8.27) Ale ochorenie rubeoly, ktoré sa rozvinie u tehotnej matky, má pre jej plod značné a niekedy i fatálne dôsledky. Deti môžu byť postihnuté tzv. CRS (Congenital rubella syndrome) – teda kongenitálnym (vrodeným) rubeolovým syndrómom. Rozvinutie CRS v sebe obnáša riziko, že dieťa sa narodí slepé, hluché, autistické, mentálne retardované alebo s rôznymi srdcovými poruchami, keďže infekcia má vhodné podmienky na šírenie v novosformovaných, dlhých a tenkých vláknach šošovky oka, v jemných štruktúrach stredného ucha, ktoré je sídlom sluchu, vo výstelke srdca či v malých krvných cievkach, ktoré zásobujú vyvíjajúci sa mozog kyslíkom a výživnými látkami.

(8.28) Riziko rozvinutia CRS je najvyššie do 16. týždňa prenatálneho vývinu dieťaťa, kedy jestvuje pravdepodobnosť vzniku CRS v rozpätí medzi 25% až 90%. Riziko klesá po 16. týždni prenatálneho vývinu dieťaťa na 0% až 25% a po 20. týždni prenatálneho vývinu je výskyt CRS zriedkavý.²⁵

(8.29) Hayflickov spolupracovník vo Wistar Institute – Stanley Plotkin – na obdobie vypuknutia epidémie rubeoly v Spojených štátoch amerických spomínal v roku 2020 týmito slovami:

(8.29.1) „Vedel som vyrátať, že v štáte Filadelfia bolo ohrozené 1% všetkých tehotenstiev [čo predstavuje rádovo promile celej populácie]... Mal som v tom čase jedného syna, ktorý mal niečo málo viac ako jeden rok. A moja manželka nebola v tom čase tehotná. Takže som vtedy nemal žiadne osobné obavy [z epidémie rubeoly]. Ale prevádzkoval som v tej dobe laboratórium, ktoré sa v skutočnosti stalo niečo ako neoficiálne diagnostické laboratórium [v Detskej nemocnici vo Filadelfii]. A sediac s tými ženami a snažiac sa vysvetliť im, o čo ide, aké sú riziká [infekcie rubeoly pre plody tehotných žien] – mi otvorilo oči. Niektoré ženy sa rozhodli pokračovať [v tehotenstve]. Iné ženy sa rozhodli ich tehotenstvo ukončiť. Všetky mali ale jednu vec spoločnú – a to úzkostný strach.“²⁶

(8.30) Dnes si môžeme už len predstaviť zdesenie tehotnej matky, ktorá sa nakazila rubeolou, a ktorej lekár ako Plotkin oznámil, že s veľkou pravdepodobnosťou „rovnajúcou sa istote“ jej dieťa sa narodí vážne postihnuté alebo zomrie, a tak jej môže spôsobiť ďalšie zdravotné komplikácie. Nesmieme však zabúdať, že Plotkin v čase, keď viedol „neoficiálne diagnostické laboratórium“ pre tehotné ženy nakazené vírusom rubeoly, už pracoval vo Wistar Institute na vývoji vakcín.

(8.31) Avšak na to , aby sa vírus rubeoly mohol po úpravách používať vo vakcínach na imunizáciu organizmu, ktorý mal byť zaočkovaný, musel byť najskôr izolovaný z organizmu, ktorý tento vírus napadol. Plotkinovi sa tak naskytla príležitosť využiť deti v prenatálnom vývine, ktorých matky boli infikované vírusom, a v jeho ambulancii, po rozhovore s ním, sa „samé“ a „bez nátlaku a manipulácie“ rozhodli podstúpiť potrat z medicínskych dôvodov.

(8.32) Pracovníci Wistar Institute teda nielenže vyvinuli z potratených plodov vybraných a sprostredkovaných Svenom Gardom bunkový substrát, ktorý mal slúžiť na replikáciu vírusu pre účely výroby vakcín, ale tiež riadili proces premyslených selektívnych potratov za účelom izolácie kmeňa vírusu rubeoly.

(8.33) Izolácii vírusu rubeoly s klinickým označením RA 27/3 predchádzalo 26 potratov plodov, pri matkách ktorých došlo k rozvinutiu príznakov ochorenia ružienky. „R“ v označení izolovaného vírusu je skratkou pre „rubeola“, „A“ zas pre „abort“, číslovka 27 zas pre poradie potrateného plodu, a číslovka 3 pre poradie tkanivového explantátu, teda poradie odberu biologického materiálu z toho istého plodu. Plotkin so svojimi spolupracovníkmi uvádzajú:

(8.33.1) „Explantáty [teda odbery infikovaných bunkových] kultúr boli vytvorené z orgánov chirurgicky odobratých konkrétnemu plodu potratenému kvôli rubeole, a to dvadsiatemu siedmemu v poradí nášho sledu potratených plodov počas epidémie v roku 1964. Tretí explantát, ktorý pochádzal z obličky, bol náhodne vybratý pre ďalšie štúdium. Fibroblasty, ktoré sme vypestovali z tohto explantátu, mohli byť subkultivované po niekoľkých týždňoch.“²⁷

(8.33.2) „Vírus bol získaný z potrateného ľudského plodu infikovaného rubeolou. Dvadsaťpäť ročná matka bola vystavená rubeole osem týždňov po jej poslednej menštruácii. O šestnásť dní po vystavení vírusu sa u nej prejavila makulárna vyrážka²⁸ a ochorenie lymfatických uzlín, zatiaľ čo vírus rubeoly bol izolovaný z jej nosohltanu na druhý deň po objavení výsypu... Plod bol potratený chirurgicky sedemnásť dní po ochorení matky a okamžite vypitvaný [teda chirurgicky zbavený vnútorností]. Boli kultivované explantáty [teda odbery infikovaných buniek] hneď z niekoľkých orgánov [plodu], pričom bunkový rast bol pozorovaný na explantátoch z pľúc, kože a obličky [plodu]. Všetky bunkové línie boli preukázateľne infikované vírusom... [Zozbieraný supernatant, teda tekutina ktorá pokrývala usadené infikované bunky] bola zaštepená do stabilných diploidných pľúcnych fibroblastov WI-38.“²⁹

(8.34) Ako uvádza Plotkin vyššie, tento izolovaný kmeň vírusu bol následne pomnožený na ľudskej fetálnej bunkovej kultúre WI-38. V neskoršej spoluautorskej štúdii Plotkin uviedol, že ďalších viac ako 40 ľudských plodov bolo potratených po tom, ako došlo k izolácii kmeňa vírusu RA 27/3, pričom z 34 z nich sa podarilo izolovať kmeň vírusu ružienky.³⁰

vp.8.3: Plotkinov nákres z r. 1965 o tom, ako prebiehala derivácia kmeňa vírusu rubeoly a jeho namnoženie na ľudskej diploidnej bunkovej kultúre WI-38.

(8.35) V súhrne teda šlo o viac ako 80 zaznamenaných jedinečných vopred naplánovaných a riadených potratov, ktoré prispeli k výskumu a ku konečnej produkcii vakcíny proti ružienke ako ju poznáme dnes: 21 potratov pre potreby kultivácie ľudských fetálnych bunkových kultúr WI-1 až WI-26, ktoré boli zničené, plus potrat pre potreby kultivácie samotnej fetálnej bunkovej kultúry WI-38, plus 67 potratov potrebných na pokusy s izoláciou samotného kmeňa vírusu rubeoly.

(8.36) Plotkin obhajoval svoje kontroverzné rozhodnutie produkovať svoju vakcínu na ľudskej fetálnej bunkovej kultúre WI-38 pochádzajúcej z výskumu s desiatkami potratených detí tým, že na bunkách tejto kultúry sa vírus efektívne replikoval. Ako ďalší dôvod pre obhajobu svojho rozhodnutia uvádzal Plotkin, že v čase, keď začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia podnikal svoj výskum, vedci prišli na to, že niektoré zvieracie bunkové kultúry a línie boli kontaminované inými vírusmi. Vedecká obec biológov, bakteriológov a virológov sa preto v tom čase pokúšala zistiť, či prítomnosť týchto iných vírusov môže pôsobiť na človeka škodlivo. Plotkin sa ale rozhodol obísť tento vtedy aktuálny vedecký problém použitím práve ľudskej fetálnej bunkovej kultúry WI-38. Jeho argumentom bolo, že zdravé ľudské plody sa predtým – ako ich matky dajú potratiť – vyvíjajú v sterilnom prostredí maternice, a teda ich bunky nie sú infikované inými vírusmi.³¹

 

* * *
MRC-5

(8.37) Na produkciu vakcín sa dnes využívajú najmä dve stabilné konečné bunkové kultúry pochádzajúce z potratených ľudských plodov, ktoré bývajú označované ako „historické“: Ide už o spomínanú bunkovú kultúru WI-38, izolovanú z pľúcnych buniek plodu ženského pohlavia švédskeho pôvodu potrateného na konci tretieho mesiaca gestačného veku, a o bunkovú kultúru MRC-5³², ktorej bunky boli izolované z pľúcnych tkanív tento raz mužského ľudského plodu kaukazoidnej rasy potrateného v 14. týždni gestačného veku.

(8.38) Bunková kultúra MRC-5 bola vyvinutá v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vo Veľkej Británii inštitútom Medical Research Council. Plod bol „odobratý zo psychických dôvodov z 27 ročnej ženy s geneticky normálnou rodinnou históriou a bez akýchkoľvek známok výskytu neoplastického ochorenia rovnako v dobe potratu, ako aj minimálne tri roky potom.“³³ Opäť raz vyjadrenia výskumníkov potvrdzujú, že výber plodu, ktorý má byť potratený za účelom použitia jeho tkanív na deriváciu bunkových kultúr, nie je náhodný, ale premyslený a zároveň, že pozorovania zdravotného stavu matky prebiehajú dokonca niekoľko rokov po potrate, aby sa úplne vylúčila genetická predispozícia odobratého „biologického materiálu“ k rôznym ochoreniam.

(8.39) Debra Vinnedgeová pri konštatácii o plode „potratenom zo psychických dôvodov“ poznamenala dve dôležité skutočnosti. Prvú poznámku opiera o rozhovor s pátrom Anthonym Cornforthom z Veľkej Británie z februára 2003. Páter Cornforth v ňom vysvetľoval, ako bolo vykonávanie potratov v Anglicku v rokoch 1960 až 1970 zdanlivo obmedzené vtedy platným právnym rámcom. V rámci neho bolo vykonanie potratu možné výlučne z dôvodu „zachovania zdravia matky“, ku ktorému patrilo aj „mentálne zdravie“. Páter Cornforth ale poznamenáva, že zákon bol prísnym iba „naoko“, a že „psychické dôvody sa bežne uvádzali v záznamoch vždy, keď nejestvoval žiaden medicínsky dôkaz o zdravotných problémoch, ktorý by mohol právne pripadať v úvahu, a obzvlášť vtedy, ak existovali iné omnoho nečestnejšie dôvody.“³⁴

(8.40) Autorom druhej poznámky je vlastne Hayflick sám, ktorý v e-mailovej komunikácii s Debrou Vinnedgeovou v roku 2003 napísal: „Nielenže som pracoval s WI-38, ale ja som vyvinul túto bunkovú kultúru. MRC-5 je jej napodobeninou vyrobenou Britmi takmer desať rokov potom, ako som im ukázal, ako to majú robiť.“³⁵

(8.41) I keď sa dnes o tom, či matky, ktorých plody boli použité na vývoj vakcín, urobili svoje rozhodnutie potratiť svoje deti „v pokoji a bez nátlaku“, už asi nedozvieme, jedno zostáva isté: lekári, vykonávajúci potrat museli byť s výskumníkmi vopred dohodnutí a poznali ich zámer derivovať z odobratých orgánov tkanivá, ktoré mali slúžiť vývoju ľudských bunkových kultúr vhodných na výrobu vakcín.

(8.42) Už v roku 1977 vedecká obec uvažovala o „konečnosti“ spomenutých dvoch bunkových kultúr, výsledkom čoho bolo „založenie“ novej fetálnej bunkovej kultúry IMR-90³⁶ kultivovanej z pľúcnych buniek pochádzajúcich z potrateného ľudského plodu ženského rodu. Daný plod bol vybraný Coriellovým Inštitútom pre medicínsky výskum (Institute for Medical Research – IMR) podľa prísnych kritérií tak, aby charakteristika jeho buniek bola „tak blízka, ako je len možné“ k bunkovej línii WI-38, čím sa majú „minimalizovať rozdiely pri zamenení za WI-38 v prebiehajúcich laboratórnych programoch“³⁷.

(8.43) Podľa abstraktu štúdie publikovanej v časopise Science v roku 1977, ktorou zodpovední výskumníci predstavovali túto novú bunkovú kultúru, uviedli:

(8.43.1) „Ide o prvú z plánovaných sérií ľudských bunkových línií, ktoré majú byť založené, charakterizované a uložené [ang. banked] v biorepozitári vo veľkých množstvách ako podpora Národného inštitútu pre výskum starnutia a všeobecnej bunkovej biológie.“³⁸

(8.44) Napriek tomu, že ľudská fetálna bunková kultúra IMR-90 bola derivovaná z tkanív potrateného dieťaťa a in vitro úspešne kultivovaná, nesplnila požiadavky na vysoké nároky „priemyselnej produkcie z dôvodu jej neschopnosti vydržať mnohonásobné pasážovanie“³⁹.

(8.45) O rok neskôr nasledovali opäť neúspešné pokusy o vývoj ľudských stabilných a konečných fetálnych bunkových kultúr IMR-91⁴⁰ a IMR-91S⁴¹ na vakcinačné účely. Obe boli derivované z tkanív orgánov toho istého ľudského plodu potrateného v 12. gestačnom týždni.

(8.46) V roku 2015 medzi tieto konečné bunkové línie pribudla úplne nová, a to Walvax-2⁴², a ako už aj jej názov naznačuje, vznikla výlučne za účelom produkcie vakcín, pričom čínski výskumníci ešte pred jej vývojom „hodnotili“ 9 plodov „vhodných na potrat“ podľa vopred stanovených kritérií tak, aby sa čo najviac podobali plodom potrateným pri vývoji bunkových línií WI-38 a MRC-5. Na základe výsledkov tohto hodnotenia si za základ tejto novej bunkovej línie vybrali pľúcne bunky zdravého plodu potrateného v 3. mesiaci gestačného veku z dôvodu, že cisársky rez po predchádzajúcom pôrode 27 ročnej inak zdravej matky nebol údajne celkom zhojený.

(8.47) Výskumníci sa vo svojej štúdii, v ktorej túto bunkovú líniu predstavujú a definujú, vôbec netaja, že nimi vytvorená bunková línia má nahradiť v produkcii vakcín bunkové línie zo šesťdesiatych rokov minulého storočia nielen kvôli svojim lepším vlastnostiam, ale najmä preto, že pasáže týchto „historických“ línií sú už príliš vysoké⁴³.

(8.48) Dávnejší príklad osudu línie IMR-90 a tento príklad z nedávnej minulosti týkajúci sa línie Walvax-2 potvrdzujú, že vo vedeckých sférach a v plánovaní farmaceutických spoločností existujú jasné, preukázateľné a trvalé snahy nielen pokračovať vo využívaní embryonálnych bunkových línií pochádzajúcich z potratených ľudských plodov, ale z dôvodu „opotrebovania“ už raz kultivovaných „historických“ línií zakladať stále nové embryonálne bunkové línie pochádzajúce z vopred naplánovaných, dobre pripravených a premyslených selektívnych potratov inak zdravých ľudských plodov.

 

* * *
HEK 293

(8.49) Asi najznámejšou líniou využívanou vo vedeckom svete je ľudská embryonálna bunková línia HEK-293^44­­ (HEK – human embryonic kidney) pochádzajúca z buniek obličky potrateného holandského ľudského plodu ženského pohlavia. Bola založená ešte v roku 1973 v laboratóriu Alexa van der Eba v meste Leiden v Holandsku.

(8.50) Táto bunková línia sa radí už medzi tzv. transformované bunkové línie. Znamená to, že do týchto buniek, konkrétne do chromozómu 19, bol zabudovaný adenovírus ⁴⁵. Úspešnú transfekciu vykonal kanadský biológ Frank Graham ako svoj až 293. experiment v poradí, keďže sa pôvodne táto línia zdala odolná voči transformáciám a aj pri tomto 293. experimente trvalo približne 5 mesiacov, kým bolo možné zamraziť nejaké „stabilné“ transformované bunky do zásoby, konkrétne tri ampuly štvrtej pasáže.⁴⁶

(8.51) Ako dôvod, prečo sa o transformáciu tejto línie pokúšali, Eb na Poradnom výbore pre vakcíny a pridružené biologické výrobky uviedol, že chceli vedieť, či sú ľudské bunky vôbec schopné transformácie ľudským adenovírusom a ak áno, ktorá časť DNA adenovírusu je na to potrebná.

(8.52) Eb sa neskôr spätne zamýšľal, prečo bol práve tento 293. experiment transformácie úspešný, ak sa vzhľadom na množstvo neúspešných experimentov zdalo, že ľudské bunky obličiek sú zrejme odolné voči transformáciám adenovírusom. Ako možné vysvetlenie uviedol, že bunky, ktoré sa podarilo transformovať, mali určitú mutáciu, ktorá spôsobila, že boli poddajné voči transformácii. Ďalším z možných vysvetlení je, že keďže sa v obličke nachádzajú aj iné typy tkanív, že konkrétny úspešný experiment bol vykonaný na neuronálnej bunke, ktorá sa nachádzala v pôvodnej bunkovej kultúre. Skutočné vysvetlenie však ostáva pre vedcov doteraz neobjasnené.⁴⁷

(8.53) Touto transformáciou línie HEK-293 pomocou adenovírusu vznikla karyotypicky abnormálna bunková línia - je hypotriploidná a obsahuje 64-70 chromozómov - pričom je cytogeneticky nestabilná. Inak povedané, má už iné vlastnosti a nedokáže dôverne kopírovať správanie sa pôvodnej netransformovanej konečnej bunkovej línie.⁴⁸

(8.54) Špekulácie ohľadom otázky, či táto ľudská embryonálna bunková línia pochádza zo spontánneho alebo indukovaného potratu jednoznačne objasňuje vyjadrenie Dr. Eba, ktorý na stretnutí Poradného výboru pre vakcíny a pridružené biologické výrobky z USA uviedol:

(8.54.1) „Materiál obličky, materiál obličky plodu, bol teda nasledovný: oblička plodu bola, s neznámou rodinnou anamnézou, získaná pravdepodobne v roku 1972. Presný dátum už nie je známy. Plod, pokiaľ si dobre pamätám, bol úplne normálny. Nič nebolo zlé. Dôvody potratu mi neboli známe. Asi som to vtedy vedel, ale stratilo sa to, všetky tieto informácie.⁴⁹“

(8.55) Eb sa okrem toho vyjadril, že vo svojom laboratóriu pracoval s tkanivami izolovanými z indukovaných potratov, preto je veľmi pravdepodobné, že tomu inak nebolo ani v prípade izolácie tkanív pre získanie línie HEK-293. Koniec koncov nielenže je administratívne jednoduchšie získavať bunky z indukovaných potratov pri normálnom zdravom tehotenstve než zo spontánnych potratov, môže byť tiež vedecky výhodnejšie použiť tkanivo z indukovaných potratov, pri ktorých sú plody „zdravšie“, zvyčajne geneticky normálne a potratia sa zo sociálnych dôvodov.⁵⁰ Keby aj však konkrétne táto línia HEK-293 bola z jedného spontánneho potratu, bola by to len výnimka v tomto slede indukovaných potratov, na ktorých pracoval jeden a ten istý vedecký pracovník.

 

* * *
PER.C6, HP PER.C6 a HER 911

(8.56) Bunková línia PER.C6⁵¹ je línia vytvorená z kultúry HER (human embryonic retinoblasts) – buniek pochádzajúcich z tkaniva sietnice 18-týždňového plodu potrateného v roku 1985, ktoré izoloval taktiež Alex van der Eb. Kultúru v laboratóriu namnožili a zamrazili v ampulách v tekutom dusíku.

(8.57) O 10 rokov neskôr, teda v roku 1995, Ron Bout a Frits Fallaux bunky rozmrazili a vykonali transfekciu adenovírusom typu 5⁵², po ktorej nasledovala selekcia pre transfektanty s „nesmrteľným“ fenotypom a vysokým podielom produkcie adenovírusu.^52A Týmto transfektantom bol práve klon 6, a tak celá línia dostala pomenovanie PER.C6.

(8.58) Na rozdiel od línie HEK-293, ktorá ostala na akademickej pôde, líniu PER.C6 laboratórium v Leiden spolu s konzorciom Crucell (dnes súčasťou firmy Johnson & Johnson) patentovali a využíva sa komerčne.

(8.59) Pôvodne bola PER.C6 línia vytvorená ako pomocná línia pre produkciu adenovírusových vektorov bez toho, aby vznikal adenovírus schopný replikácie, teda replikačno-kompetentný adenovírus (RCA – replication competent adenovirus) ako tomu bolo pri použití línie HEK-293. Produktom je teda adenovírus neschopný replikácie, teda replikačno-defektný adenovírus (RDA – replication defective adenovirus) používaný aj pri vývoji súčasných vakcín proti Ebole, HIV⁵³ i ochoreniu COVID-19.^{54, 55}

(8.60) Neskôr sa ďalšou optimalizáciou línia PER.C6 stala vynikajúcou hostiteľskou bunkovou líniou pre priemyselnú výrobu terapeutických proteínov vo veľkom meradle (najmä ľudský IgG)⁵⁶. Používa sa tiež na produkciu hormónu follitropínu delta, ktorý sa predáva pod obchodným názvom Rekovelle – liekom používaným na stimuláciu vaječníkov u žien podstupujúcich in vitro fertilizáciu (IVF), teda umelé oplodnenie⁵⁷.

(8.61) Bunková línia PER.C6 sa v laboratóriách intenzívne pasážovala až postupne v jej vyšších pasážach nastali zmeny v bunkovej fyziológii. Vyššie pasáže, ktoré vedci označili ako líniu HP PER.C6⁵⁸ (higher passage PER.C6), proliferujú oveľa rýchlejšie a ich čas zdvojenia je dvakrát kratší ako PER.C6 v nižších pasážach, majú väčší objem a tiež sa u nich sledovali až trikrát vyššie výťažky produkcie adenovírusu⁵⁹.

(8.62) Z toho istého plodu, z ktorého buniek sietnice bola založená bunková kultúra HER a z nej vytvorená bunková línia PER.C6, bola v roku 1996 založená aj pomocná transformovaná bunková línia HER 911⁶⁰, ktorá svojimi vlastnosťami mala konkurovať už známej bunkovej línii HEK 293⁶¹.

 

* * *

(8.63) Okrem týchto bunkových kultúr, ktoré môžeme označiť ako „rodičovské“, existujú aj ich „následnícke“, resp. „dcérske“ bunkové línie odvodené od týchto rodičovských. Tak napríklad WI-38 má k dnešnému dňu registrovaných 13 dcérskych bunkových línií, MRC-5 ich má 142, IMR-90 zas 34, HEK-293 až 398, zatiaľ čo PER.C6 iba jednu a Walvax-2 a HER 911 nemajú ani jednu registrovanú dcérsku líniu.⁶² Dcérske línie sa vytvoria vždy, keď výskumníci chcú použiť čiastočne upravené vlastnosti pôvodnej bunkovej línie v špecifickom výskume či v inej aplikačnej praxi.

 

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

IX. Ktoré vakcíny vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sú dostupné na Slovensku, ako to zistím a aké sú k nim alternatívy?

(Čas čítania: 4 minúty)

(9.1) Prehľad očkovacích látok vyprodukovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách, ako aj ich zaradenie do tzv. povinného očkovacieho kalendára detí a mládeže platnom v Slovenskej republike priebežne aktualizujeme a zverejňujeme ako súbor dát na tomto odkaze.

(9.2) V povinnom očkovacom kalendári detí a mládeže patria z etického hľadiska medzi najproblematickejšie kombinované vakcíny (M-M-RVAXPRO, Priorix, ProQuad), pri ktorých je často len jeden z prítomných antigénov namnožený na ľudských fetálnych bunkových kultúrach.

(9.3) Žiaľ, vakcína proti ružienke (rubeolla), ktorá spadá pod povinné očkovanie, a ktorá by bola vyprodukovaná na inej než ľudskej fetálnej bunkovej kultúre MRC-5¹ pochádzajúcej z násilného potratu, je dostupná len v Japonsku. U nás v rámci povinného očkovania distribuovanú vakcínu M-M-RVAXPRO v Japonsku zakázali kvôli nežiaducim účinkom.² Japonský Inštitút Kitasato vyrába vakcíny proti ružienke zvané Takahashi, TO-336 a Matuba, pripravované na bunkách z obličky králika, a Matuura pripravovanú na bunkách z embrya prepelice. Alternatívou k vakcíne proti nákazlivej žltačke typu A vyprodukovanej na ľudskej fetálnej bunkovej kultúre je napr. japonská vakcína Ainmugen od Chemo-séro-terapeutického výskumného ústavu Kaketsuken, ktorá bola vyprodukovaná na bunkách z opičej obličky³.

(9.4) Na trhu bola medzičasom dostupná aj samostatná vakcína proti príušniciam (MumpsVax od Merck), ktorú sa v roku 2010 firma Merck rozhodla už ďalej nevyrábať⁴.

(9.5) Okrem ružienky je ďalší problém s vakcínou proti ovčím kiahňam Varivax^®, ktorá využíva taktiež ľudskú fetálnu bunkovú kultúru MRC-5, a ku ktorej niet v súčasnosti na Slovensku alternatívy.

(9.6) Ďalej priebežne monitorujeme prehľad výrobcov vakcín proti ochoreniu COVID-19 vrátane hodnotenia ich výrobných postupov z etického hľadiska a zverejňujeme ho ako súbor dát na tomto odkaze.

(9.7) Vakcíny proti ochoreniu COVID-19 na báze vírusového vektora od spoločností (1) AstraZeneca v spolupráci s University of Oxford (USA, Veľká Británia)⁵ a (2) Janssen Research & Development, Inc. v spolupráci s Johnson & Johnson (USA)⁶ a (3) Gamaleya Research Institute (Sputnik V, Rusko)⁷ sú nadizajnované a priamo vyprodukované na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách z potratených ľudských plodov [1: T-REx-293 (RRID:CVCLD585); 2: PER.C6/TetR (RRID:CVCLG704), HEK293T-hACE2 (RRID:CVCL_0063); 3: HEK293 (RRID:CVCL_0045);].

(9.8) RNA vakcíny od spoločností (1) Moderna, Inc. v spolupráci s National Institutes of Health (USA)⁸ a (2) Pfizer v spolupráci s BioNTech (Nemecko, USA)⁹ sú podrobované overovacím testom na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách z potratených ľudských plodov [1: HEK293T (RRID:CVCL0063), HEK293T/17 (RRID:CVCL1926); 2: HEK293T (RRID:CVCL_0063)].

(9.9) Skutočnosť, či bola očkovacia látka testovaná na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách nie sú výrobcovia v súčasnosti povinní uvádzať v písomnej informácii pre používateľa (PIL), ani v súhrnnej charakteristike vlastností lieku (SPC). Danú informáciu je možné získať až po dôkladnom štúdiu sprievodných štúdií, ktorými sa dokazuje účinnosť očkovacej látky.

(9.10) Skutočnosť, či bola očkovacia látka vyprodukovaná na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách je v písomnej informácii pre používateľa (PIL) ako aj v súhrnnej charakteristike vlastností lieku (SPC) uvedená. Najčastejšie býva „zakódovaná“ v konštatovaní, že daný vírus, ktorý celý alebo ktorého časti sa nachádzajú vo vakcíne, bol „rozmnožený na ľudských diploidných bunkách“. Každá ľudská bunka v tele, okrem mužských spermií a ženských vajíčok je diploidná, čo znamená, že obsahuje dva sety chromozómov – preto je používanie tohto termínu v súvislosti s využívaním ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pochádzajúcich z násilných potratov prinajmenšom nedostatočné ak nie priam zavádzajúce v procese oboznamovania sa pacienta so zložením vakcíny.

(9.11) Pre úplnosť dodajme, že pre pacienta monitorujeme aj najpoužívanejšie bunkové kultúry a línie používané na výrobu vakcín a ich prehľad zverejňujeme na tomto odkaze. Vďaka tomuto prehľadu môže pacient poľahky zistiť presný pôvod bunkových kultúr a línií, za pomoci ktorých bola vyrobená vakcína, ktorou má byť očkovaný – či majú ľudský alebo zvierací pôvod – a či boli vyvinuté etickým spôsobom.

(9.12) Na európskom a poťažmo na slovenskom trhu s liečivami je v súčasnosti dostupnosť alternatívnych vakcín, ktoré sú súčasťou povinného očkovania, a ktoré by neboli vyrobené či testované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sťažená a pre pacienta sú takmer nedosiahnuteľné.

***

(9.13) Za takýchto okolností, s uvedeným poznaním a načrtnutou motiváciou vznikalo naše Stanovisko k očkovaniu proti ochoreniu COVID-19. Teraz máme potrebu rozvíjať jednotlivé druhy argumentov v osobitných oddieloch tak, ako sme naznačili už v úvode.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

X. V akých krokoch prebieha výroba vírusových, toxoidných a rekombinantných vakcín?

(Čas čítania: 2 minúty a 3 sekundy)

(10.1) Príprava jednotlivej vakcíny zväčša trvá 12-36 mesiacov kým sa dostane do predaja a pozostáva z viacerých krokov za použitia komplikovaných laboratórnych a technologických postupov. Veľmi zjednodušene ich môžeme charakterizovať nasledovne:

(10.2) Ako prvé je potrebné vytvorenie alebo získanie a namnoženie antigénu, ktorý bude neskôr stimulovať imunitnú odpoveď v zaočkovanom organizme. Môže ísť o vytvorenie samotného patogénu či jeho izoláciu z rôznych materiálov (krv, sliny, chrasty, tekutina z vezikúl...) pre neskoršiu inaktiváciu alebo izoláciu určitých potrebných podjednotiek, alebo o vytvorenie rekombinantného proteínu získaného z daného patogénu. Množenie vírusov prebieha na primárnych bunkách alebo bunkových kultúrach či líniách; baktérie rastú v potrebných bioreaktoroch a rekombinantné proteíny môžu byť generované buď na kvasinkách, baktériách, alebo bunkových kultúrach.

vp.10.1 Vznik fetálnej bunkovej kultúry

(10.3) Použité bunkové kultúry a línie konkrétny patogén napadne, v nich rastie, dozrieva a množí sa. Použité sú mnohé typy bunkových kultúr získané z viacerých zdrojov. Ide jednak o opičie embryonálne alebo obličkové bunky, kuracie a králičie embryá a žiaľ, taktiež aj ľudské embryonálne bunky. Pre viac informácií pozri kapitolu IX. Ktoré vakcíny vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sú dostupné na Slovensku, ako to zistím a aké sú k nim alternatívy?

vp.10.2 Pestovanie vírusov na vakcinačnej produkčnej fetálnej bunkovej kultúre

(10.4) Druhým krokom je uvoľnenie a izolácia daného antigénu z rastového materiálu. Buď ide o samotný vírus alebo o proteíny vylučované bunkami. Po izolácii patogénu sa ten spracuje podľa toho, či je cieľom získať typ vakcíny so živým, ale atenuovaným, teda oslabeným vírusom, inaktivovaný typ, rekombinantný alebo toxoidový typ vakcíny. Snahou je získať čo najviac materiálu, ktorý je následne purifikovaný, teda očistený použitím viacerých separačných techník. V prípade rekombinantných vakcín môže tento krok zahŕňať techniky ako stĺpcová chromatografia či ultrafiltrácia. Pre vakcíny obsahujúce inaktivované vírusy nenasleduje vždy po izolácii a inaktivácii aj purifikácia vírusu.

(10.5) Následne sa pridávajú adjuvanciá, ktoré posilňujú odpoveď imunitného systému, a taktiež ďalšie pomocné látky, ktoré napomáhajú stabilite pri skladovaní a samotnej aplikácii očkovacej látky.^{1, 2}

(10.6) Zmiešavanie všetkých komponentov vakcíny prebieha v prísne kontrolovanom prostredí, kde sú pracovníci v ochrannom odeve, zabraňujúc tak kontaminácii vakcíny cudzorodými látkami. Kontrola kvality v tomto bode spočíva v testovaní bezpečnosti, účinnosti, čistoty, sterility a ďalších pre vakcínu špecifických charakteristík.

(10.7) Potom sa v sterilnom prostredí naplnia skúmavky vakcínou a uzavrú sa uzávermi, ktoré sú tiež kontrolované a testované. Automatizovanými a poloautomatizovanými prístrojmi sa po naplnení skúmaviek ešte zisťujú drobné poškodenia a nedostatky, ktoré by mohli ovplyvniť bezpečnosť vakcíny.

(10.8) Celý proces vývoja konkrétnej vakcíny je zavŕšený predklinickými a klinickými skúškami s cieľom určiť bezpečnosť a účinnosť vakcíny. Na tento účel sa používajú bunkové línie a kultúry rôzneho pôvodu, ľudské embryonálne alebo fetálne línie či kultúry nevynímajúc.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XI. Vojna o slovíčka I.: Čo sú embryonálne a fetálne kmeňové bunky, bunkové kultúry a línie a ako medzi nimi rozlišovať?

(Čas čítania: 5 minút)

(11.1) Pod súhrnným pojmom „ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie“ myslíme v tomto texte jednak (1) bunkové kultúry, ktoré vznikli kultiváciou „human embryonic stem cells“ (hESC), teda ľudských embryonálnych kmeňových buniek extrahovaných z ľudského embryoblastu vo vnútri blastocysty ešte predtým, ako došlo k uhniezdeniu oplodneného vajíčka na sliznici maternice; ale tiež (2) bunkové kultúry, ktoré vznikli kultiváciou buniek ľudského plodu (fetus) izolovaných z tkanív vyvíjajúcich sa orgánov tohto ľudského plodu, ako napr. oblička, pečeň, oko, ap., teda v neskoršom štádiu po uhniezdení oplodneného vajíčka na sliznici maternice, napr. v 12. týždni gestačného veku plodu.

(11.2) Súhrnné označenie „embryonálne a fetálne“ sme zaviedli preto, lebo ľudská dôstojnosť nie je ohraničená ani časom prenatálneho vývinu dieťaťa, ani časom života narodeného človeka.

(11.3) Označenie „bunková kultúra“ („cell culture“) alebo „bunkový kmeň“ („cell strain“) sa používa na označenie procesu množenia buniek mimo ich prirodzeného prostredia in vitro dovtedy, kým bunky nepodstúpia umelú genetickú transformáciu – následne sa takéto bunkové kultúry zvyknú označovať aj ako bunkové línie („cell lines“) – v praxi teda rozlišujeme konečné bunkové kultúry a pokračujúce bunkové línie.

(11.4) V niektorej odbornej literatúre sa však medzi pojmami „kultúra“ a „línia“ nerozlišuje. Autori nami najčastejšie používaného a citovaného „katalógu bunkových línií“ Cellosaurus v tomto duchu uvádzajú, že do rozsahu katalógu nespadajú „primárne bunkové línie“ („primary cell lines“) okrem „bunkových línií s konečnou životnosťou“ („finite life cell lines“), pokiaľ sú tie široko distribuované a často používané.¹ Zostavovatelia Registera ľudských pluripotentných kmeňových buniek (hPSCreg) z nemeckého Fraunhofer-Institut für Biomedizinische Technik (IBMT) považujú za bunkové kultúry iba primárne bunky získané izoláciou priamo z tkaniva orgánu, zatiaľ čo všetky zdvojenia populácie takejto bunkovej kultúry, pri ktorých došlo k umelej alebo k spontánnej genetickej modifikácii, označujú už ako „subklony“ alebo „línie“.²

(11.5) Z hľadiska schopnosti bunky diferencovať sa na iný typ bunky, poznáme bunky totipotentné, pluripotentné, multipotentné, oligopotentné a unipotentné.³ Nás budú zaujímať iba prvé tri prípady.

(11.6) Totipotentná bunka, ktorá sa dokáže diferencovať na akúkoľvek bunku tkaniva ľudského organizmu, vznikne hneď po splynutí vajíčka so spermiou a označuje sa ako zygota. Po niekoľkých hodinách sa táto zygota rozdelí na dve identické totipotentné bunky, z ktorých môžu vzniknú bunky zárodočných listov endodermu, mezodermu, ektodermu alebo bunky placenty.

(11.7) Keď je týchto buniek už 16, označujeme ich ako morula, z ktorej vznikne blastocysta obkolesená trofoblastom. Bunky blastocysty sa začínajú po pár dňoch od oplodnenia vajíčka špecializovať a zostávajú už iba pluripotentné, tzn. že sa dokážu diferencovať výlučne na špecializované bunky troch zárodočných listov embrya, ale už nie na „extraembryonálne“ bunky placenty – preto práve tieto bunky označujeme ako embryonálne alebo tiež kmeňové bunky či ľudské embryonálne kmeňové bunky (hESC), keď boli extrahované z epiblastu blastocysty pred jej uhniezdením na sliznici maternice a ako ľudské embryonálne kmeňové bunky epiblastu „epiblast-derived stem cells“ (EpiSC), keď boli extrahované po uhniezdení blastocysty na sliznici maternice⁴.

(11.8) Po uhniezdení oplodneného vajíčka na sliznici maternice pokračuje vývin ľudského plodu, ktorý nazývame aj gestačným vekom plodu/dieťaťa. Počas celého vnútromaternicového vývoja plodu je v jeho tkanivách prítomný rôzny počet rôzne potentných pluripotentných embryonálnych kmeňových buniek, ktoré sa diferencujú na rôzne bunky tela a tvoria tak špecializované tkanivá jednotlivých orgánov.

(11.9) Navyše, umelým laboratórnym reprogramovaním niektorých dospelých somatických buniek je tie možné dediferencovať, teda diferencovať spätne na tzv. „hiPSCs“, teda „human induced pluripotent stem cells“ (ľudské indukované pluripotentné kmeňové bunky) a tie následne diferencovať na takmer akúkoľvek bunku tela, podobne, ako sa prirodzene diferencujú hESC alebo EpiSC.

(11.10) Objavy spred niekoľkých rokov dokazujú aj existenciu multipotentných buniek, teda buniek, ktoré sa dokážu diferencovať len na isté vysokošpecializované druhy buniek. Multipotentné bunky boli objavené v pupočníkovej krvi⁵, v tukovom tkanive⁶, v srdci⁷ a v kostnej dreni⁸. Mezenchymálne kmeňové bunky („mesenchymal stem cells“) (MSCs) boli tiež nájdené v zubnej dreni⁹ či v plodovej vode¹⁰.

(11.11) Pritom, ľudské indukované pluripotentné kmeňové bunky (hiPSCs) a multipotentné mezenchymálne kmeňové bunky (MSCs) majú potenciál nahradiť v blízkej budúcnosti v biomedicínskom výskume, pri transplantačných úkonoch a vo farmaceutickom priemysle doteraz používané ľudské embryonálne a fetálne kmeňové bunky. Priekopníkom v tejto oblasti je Ústav lekárskeho výskumu Jána Pavla II. z Iowy v Spojených štátoch amerických, ktorý sa pokúša imortalizovať mezenchymálne kmeňové bunky z pupočníkovej krvi a placenty, aby definitívne nahradil ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie v celej škále ich dnešného využitia.¹¹

* * *
Podporiť tento výskum peňažným darom je možné prostredníctvom účtu PayPal danej organizácie na tomto odkaze.
John Paul II Medical Research Institute
2500 Crosspark Rd
Suite W230
Coralville, IA 52241
Spojené štáty americké
tel.: +1 (319) 688-7367
e-mail:

* * *

Pozri tiež
Alan Moy, M. D.: „Naliehavá potreba komplexnejších vakcín proti koronavírusom“. [„Biela kniha“ Ústavu lekárskeho výskumu Jána Pavla II.]

* * *

(11.12) Nakoniec zdôraznime – ako sme už uviedli vyššie – že je potrebné rozlišovať medzi „hESC“, izolovaných z tkanív orgánov potratených embryí a plodov a „hiPSCs“, ktoré sú v praxi najčastejšie derivované z dospelých somatických (teda nepohlavných) buniek izolovaných z tkanív dospelých ľudí bez ohrozenia ich života. Avšak, pod týmto istým označením sa môžu skrývať aj bunky derivované z telových buniek izolovaných z tkanív vyvíjajúcich sa orgánov ľudského plodu, ktorý bol potratený¹², a tým sa táto kategória buniek môže v niektorých prípadoch nesprávne javiť akoby eticky nesporná.

(11.13) Zhrnuté a podčiarknuté, niektorí odborníci, ktorí sú v tejto problematike zorientovaní, často bazírujú na slovných hrách, ktoré im poskytujú manévrovací priestor na to, aby síce v prísne logickom zmysle neklamali, ale aby zároveň mohli laickú verejnosť vedome zavádzať, keď napr. budú tvrdiť, že embryonálne bunkové línie sa na množenie vírusov prítomných v masovo vyrábaných očkovacích látkach nepoužívajú. A budú mať pravdu, lebo dnes sa na tento účel používajú fetálne bunkové kultúry a niektoré fetálne bunkové línie.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XII. Vojna o slovíčka II.: Sú niektoré vakcíny „vyprodukované“ na ľudských embryonálnych či fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilného potratu?

(Čas čítania: 5 minút)

(12.1) O. z. Katolícka zdravotnícka únia¹ – ktorá na svojich internetových stránkach ku dňu zverejnenia tohto článku stále uvádza ako svojho odborného garanta prof. MUDr. RNDr. Rudolfa Pullmanna, Ph. D. – uverejnila na svojom webovom sídle v sekcii Často kladené otázky v časti Epidemiológia odpoveď na otázku „Je možné, aby v očkovacích látkach boli prítomné stopy po látkach, ktoré boli vyrobené z potratených ľudských plodov?“ nasledovné tvrdenie:

(12.1.1) „V očkovacích látkach sa priamo nevyskytujú látky vyrobené z potratených plodov. Avšak niektoré očkovacie látky boli v minulosti vyvinuté na bunkových kultúrach z potratených ľudských plodov. Napriek tomu, keďže neexistuje alternatíva, je potrebné nimi očkovať do doby, keď budú dostupné očkovacie látky, ktoré by boli vyvinuté morálne prípustným spôsobom.“²

vp.12.1: Tvrdenie o. z. Katolícka zdravotnícka únia na margo prítomnosti rcDNA vo vakcínach

(12.2) Etická komisia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky vo svojom uznesení č. 43/51 – Etické aspekty povinného očkovania z 22. 11. 2013 hovorí:

(12.2.1) „Pre časť našej verejnosti predstavuje určitý morálny problém skutočnosť, že pri vývoji a výrobe niektorých očkovacích látok sa na pomnoženie a získanie vírusov, potrebných na ich prípravu, používajú stabilné bunkové kultúry, na ktorých získanie sa pred viacerými desaťročiami použili tkanivá umelo potrateného ľudského plodu. Tieto medzinárodne definované stabilné bunkové kultúry nie je v súčasnosti ľahké pri výrobe daných očkovacích látok nahradiť. Treba však upozorniť, že aktuálne vyrábané a používané vakcíny neobsahujú žiadne súčasti potratených ľudských embryí a plodov, ani sa tieto pri ich výrobe nepoužívajú – ako sa možno presvedčiť z príslušných medzinárodne definovaných a prísne kontrolovaných výrobných postupov.“³

(12.3) V našom Stanovisku sme uviedli pri niektorých typoch vakcín proti ochoreniu COVID-19, že boli „priamo vyprodukované na ľudských embryonálnych bunkových líniách z potratených ľudských plodov“. Niektorí odborníci z nám nepochopiteľných príčin boli v duchu uvedeného stanoviska etickej komisie MZ SR ochotní ešte aj dnes vyvolať polemiku ohľadom tohto tvrdenia.

(12.4) Pričom označenie „vaccine production cell line“, teda „bunková línia na výrobu vakcín“ je štandardným katalógovým označením⁴ tých bunkových línií, ktoré sa používajú na množenie vírusu, ktorý sa má stať súčasťou vakcín. Uveďme názvy dvoch štúdií, v ktorých bude tento „terminus technicus“ – teda odborné pomenovanie – použitý v dvoch rôznych gramatických spojeniach: (1) „Návrh bunkových línií na výrobu vírusových vakcín: Kde sa nachádzame?“⁵ V tomto názve je termín v spojení „bunkové línie na výrobu vakcín“, i keď sa tým myslia tie bunkové línie, na ktorých sa množí vírus, ktorý bude použitý vo vakcíne samotnej. Druhý príklad: (2) „Vakcíny vyprodukované na diploidných bunkových líniách“⁶ V tomto názve štúdie je použitá rovnaká gramatická väzba, akú sme použili v našom Stanovisku.

(12.5) To, čo tvrdí Katolícka zdravotnícka únia zastrešujúca sa svojím odborným garantom prof. MUDr. RNDr. Rudolfom Pullmannom, Ph. D., a síce, že v „očkovacích látkach sa priamo nevyskytujú látky vyrobené z potratených plodov“ je odborne nesprávne a zavádzajúce. Tvrdíme to napriek tomu, že zo sémantického – teda z jazykového hľadiska skúmajúceho význam jednotlivých jazykových jednotiek – by stálo za to preskúmať užší význam pojmu „látka“ v biochémii a následne jeho použitie v uvedenom kontexte. (Aby sme sa vyhli výhovorkám, v akom zmysle bolo slovo „látka“ v uvedenej vete použité). Avšak, ak v širšom zmysle prijmeme zaužívaný pojem „očkovacia látka“, ktorým sa označuje obsah vakcíny, potom platí, že v očkovacích látkach sa priamo vyskytujú látky vyrobené z potratených plodov.

(12.6) Vo všetkých vírusových očkovacích látkach vyprodukovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sa totiž nutne vyskytujú živé, oslabené alebo mŕtve a neaktívne vírusy, ktoré boli „vyrobené“, teda namnožené na bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich „z potratených plodov“ – ich výskyt vo vakcíne vo všeobecnosti je samotným princípom očkovania, kedy vystavenie organizmu takto namnoženým a upraveným vírusom podporuje tvorbu protilátok. Okrem toho, vakcíny vyprodukované na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách takisto nutne obsahujú aj látky, ktoré sú vlastné priamo potrateným plodom, a to konkrétne sekvencie ich DNA na úrovni bázových párov. Pre viac informácií pozri kapitolu XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov?

(12.7) Tvrdiť spolu s Etickou komisiou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, že „súčasti potratených ľudských embryí a plodov“ sa pri „výrobe [vakcín] nepoužívajú“, je ako tvrdiť, že pri výrobe piva sa dnes nepoužíva jačmeň a dokonca sa o tom možno presvedčiť zo súčasných oficiálnych výrobných postupov pivovarov. Majúc na pamäti, že analógia je v logike definovaná ako obdoba objektov na základe podobných, nie nutne totožných príznakov alebo niektorých spoločných charakteristík – si za účelom rozvinutia príkladu položme otázku – bude vyššie uvedené tvrdenie o úlohe jačmeňa pri výrobe piva pravdivé? Áno, pretože na výrobu piva sa používa slad, čo je naklíčené a usušené zrno najčastejšie jačmeňa, z ktorého sa v sladovníckom procese rozštiepením škrobov na jednoduché skvasiteľné cukry získavajú cukrotvorné enzýmy. Kedysi boli sladovne súčasťou každého pivovaru, ale dnes sú tieto od produkcie piva oddelené a do pivovaru sa dováža už hotový slad. Teda z hľadiska výrobného procesu dnešného piva sa možno presvedčiť, že pivovar nepoužíva jačmeň. Napriek tomu všetci vedia, že pivo sa vyrába z jačmeňa.

(12.8) Podobne sa dnes jedno odvetvie farmaceuticko-medicínskeho priemyslu zaoberá kultiváciou bunkových línií v „súčasnom zariadení so správnou výrobnou praxou v spracúvaní ľudských buniek (cGMP)“⁷, druhé množením vírusov na týchto bunkách a tretie výrobou vakcín z týchto vírusov vyprodukovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách. A preto tvrdiť, že „súčasti potratených ľudských embryí a plodov“ sa pri „výrobe [vakcín] nepoužívajú“, je prísnym logizmom a zároveň voľným eufemizmom, ktorý má zjemniť krutú skutočnosť v očiach laickej verejnosti.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov?

(Čas čítania: 6 minút)

(13.1) Prof. MUDr. Jozef Glasa CSc., Ph. D. v relácii Jeden na jedného odvysielanej na TV LUX dňa 2. 12. 2020 uviedol:

(13.1.1) „Takže ak niekto má uši na počúvanie, tak by som chcel povedať toľko: v tých vakcínach žiadne mleté potratené deti ani plody nie sú, ani ich súčasti.“¹

(13.2) Výbor Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosť na svojich internetových stránkach uvádza:

(13.2.1) „Bunkové línie sa pri výrobe vakcín používajú len na rozmnoženie vírusov. Potom nasleduje dlhý proces usmrcovania, alebo oslabovania, rozbíjania a čistenia vírusov. Obávať sa teda, že vakcíny obsahujú zvyšky tiel umelo potratených detí je úplne bezdôvodné a zvrátené.“²

(13.3) Keith Peden, Ph. D., vedúci Laboratória DNA vírusov z americkej štátnej organizácie Food and Drug administration – ktorá je niečo ako slovenský ŠÚKL, teda Štátny ústav pre kontrolu liečiv – použil pri verejnom stretnutí Dozorného výboru pre vakcíny a pridružené biologické produkty v roku 2018 formuláciu:

(13.3.1) „...DNA zvyškového bunkového substrátu... nevyhnutne kontaminuje vakcíny.“³

(13.4) Pre označenie DNA zvyškového bunkového substrátu – teda toho, čo zostane z buniek, na ktorých sa namnožil vírus, po procedúre čistenia vírusu od hostiteľských buniek produkčných bunkových kultúr či línií ešte predtým, ako sa vírus oslabí či deaktivuje, aby sa mohol stať súčasťou finálnej vakcíny – sa v odbornej literatúre používajú označenia ako „residual cell-substrate DNA“, „residual host cell DNA“, „residual cellular DNA“, prípadne skratka „rcDNA“. Žiaľ, v niektorej odbornej literatúre je rcDNA zahrňované do kategórie „general impurity“, teda všeobecných nečistôt, ktoré každá vakcína aj po procese čistenia obsahuje,⁴ a tak sa stráca z dohľadu i niektorých lekárov, farmaceutov, ale najmä pacientov, pre ktorých sú tieto vakcíny určené.

(13.5) Ale ako sme uviedli v našom Stanovisku, WHO i FDA s týmto výskytom rátajú a určujú maximálne limity množstva DNA fragmentov vo vakcínach.^{5, 6} Ide pritom o fragmenty závitnice DNA buniek produkčnej bunkovej kultúry alebo línie určované počtom bázových párov (base pair, zn. „bp“), ktorých nemá byť viac, než je veľkosť jedného funkčného génu, čo možno vyjadriť kvalitatívne ako limitovanie súvislých fragmentov na ≤ 200 bázových párov, alebo teda kvantitatívne ako rcDNA ≤ 10 ng⁷ v jednej dávke vakcíny. Tento limit bol ešte v roku 1987 stanovený na stonásobne menšiu hodnotu rcDNA ≤100 pg⁸ a k jeho uvoľneniu došlo po tom, ako mali viaceré štúdie vyvrátiť potenciálnu onkogenicitu – teda schopnosť vyvolať rakovinu – a infekčnosť reziduálnej DNA hostiteľských buniek, na ktorých je pestovaný vírus používaný pri vírusových vakcínach. Podľa najnovších zistení však vplyv krátkych fragmentov reziduálnej DNA na TLR (Toll-like receptory), ktoré sú zapojené do zápalových procesov, ovplyvňuje imunitný systém.⁹

(13.6) Uvedené limity na fragmenty DNA hostiteľskej bunkovej kultúry či línie sa WHO či FDA snažia určovať najmä kvôli vírusovým vakcínam vyprodukovaným na pokračujúcich (imortalizovaných, teda „nekonečných“) bunkových líniách iného než ľudského alebo hybridného pôvodu, pri ktorých existuje vyšší predpoklad, že budú kontaminované vírusmi či inými infekciami. Ale aj pri niektorých bunkových líniách ľudského pôvodu sú tieto limity opodstatnené najmä z dôvodu prevládajúcich obáv z tumorigénnych účinkov reziduálnych fragmentov DNA (napr. pri rakovinovej bunkovej línii HeLa¹⁰ či Namalva¹¹).

(13.7) Kontaminácia vakcín zvyškovými fragmentami DNA hostiteľských bunkových kultúr či línií je skutočnosť, ktorú seriózna medicínska či farmaceutická veda nikdy nespochybňovala, ale s touto informáciou vždy pracovala a snažila sa zistiť, aký vedľajší a nežiaduci účinok majú tieto fragmenty DNA hostiteľskej bunky prítomné vo vakcíne na zdravie jej prijímateľa. Svedčia o tom napr. tieto štúdie:

(13.7.1) Štatistický prístup na určenie kritickej prítomnosti reziduálnej DNA hostiteľskej bunky (r. 2015)¹²

(13.7.2) Ustálenie prijateľných limitov reziduálnej DNA (r. 2013)¹³

(13.7.3) Pravdepodobnostný model na hodnotenie rizika reziduálnej DNA hostiteľskej bunky v biologických produktoch (r. 2010)¹⁴

(13.7.4) Študijná skupina WHO pre bunkové substráty na produkciu biologických látok (r. 2007)¹⁵

(13.7.5) Požiadavky WHO na použitie živočíšnych buniek ako substrátov in vitro na výrobu biologických látok (r. 1998)¹⁶

(13.7.6) Podávanie chromatínu z nádorových buniek imunosuprimovaným a neimunosuprimovaným iným než ľudským primátom (r. 1995)¹⁷

(13.7.7) Riziko indukcie nádoru in vivo zvyškovou bunkovou DNA: kvantitatívne úvahy (r. 1990)¹⁸

(13.7.8) Prehľad biologických účinkov pridania molekúl DNA k bunkám (r. 1990)¹⁹

(13.8) To, čo tvrdí prof. MUDr. Jozef Glasa CSc., Ph. D. či Výbor Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosti alebo Etická komisia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky znie ako cynický eufemizmus. Pravdou ostáva to, čo povedal Dr. Peden, a teda, že „DNA zvyškového bunkového substrátu... nevyhnutne kontaminuje vakcíny“, a to aj tie, ktoré boli vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách. Z daného teda vyplýva, že vakcíny vyprodukované na konečných ľudských fetálnych bunkových kultúrach (WI-38²⁰, MRC-5²¹) nevyhnutne obsahujú zvyšky, fragmenty či čiastky sekvencií bázových párov DNA násilne potratených ľudských plodov, teda detí.

(13.9) Alebo, ako poznamenal jeden z recenzentov tohto článku, chemik a fyzik RNDr. Anton Repko, Ph. D. et Ph. D.:

(13.9.1) „Matéria sa replikáciou zväčša vymenila, hoci – prísne vzaté podľa kvantovej fyziky – rovnaké molekuly sú principiálne nerozlíšiteľné (okrem prípadu rozdielnych izotopov; tie sú zastúpené pod 1%).“²²

(13.10) Fragmenty DNA na úrovni bázových párov sa nachádzajú aj vo vakcínach vyrobených s pomocou imortalizovaných ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových línií – (HEK-293, PER.C6) – avšak vzhľadom na to, že tieto línie boli transformované, ich sekvencia DNA už nie je totožná so sekvenciou DNA potrateného dieťaťa, i keď stále nesie v sebe na chromozomálnej úrovni väčšinu informácií o svojom násilne zabitom pôvodcovi (napr. informáciu o pohlaví). Avšak na druhej strane ide o fragmenty sekvencie geneticky modifikovanej DNA z pôvodného genómu zdravého človeka zavraždeného v období prenatálneho vývinu. Pritom existujú regulácie zavádzajúce označovanie potravín vyrobených z geneticky modifikovaných surovín, zatiaľ čo pri vakcínach výrobcovia takúto povinnosť nemajú. Viac sa tejto problematike venujeme v kapitole XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“?

(13.11) To však nič nemení na veci, že jednotlivé bázové páry DNA sú jednoznačne súčasťou každej bunky človeka²³ a DNA ako celok je jedinečnou a neopakovateľnou nositeľkou genetickej informácie organizmu, riadi rast, delenie a regeneráciu každej bunky v tele. Bunky vytvárajú tkanivá, tkanivá formujú orgány a orgány fungujú v systémoch, aby plnili nevyhnutné funkcie pre žijúci organizmus. V širšom zmysle – i keď medicínsky nepresne – je teda tvrdenie, že vakcíny vyprodukované na konečných ľudských fetálnych bunkových kultúrach obsahujú zvyšky tiel umelo potratených detí, pravdivé. Kvalita týchto zvyškov je nízka – závitnica DNA je v čistiacom procese roztrhaná na bázové páry – a ich kvantita malá – v hodnotách miliardtiny gramu – ale fragmenty DNA sú nevyhnutne prítomné v každej vakcíne vyprodukovanej na bunkových kultúrach či líniách živočíšneho alebo ľudského pôvodu.

(13.12) Aký dôvod môže mať niekto, aby tvrdil opak? Nemôže táto informácia odradiť od očkovania ľudí s citlivým svedomím? A nemá táto informácia o trvalej prítomnosti ľudskej „obete“ – hoc i na mikroskopickej úrovni – násilného nemorálneho činu v každej jednej vakcíne vyprodukovanej na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách vplyv aj na vynesenie konečného súdu morálnymi teológmi nad takýmito vakcínami?

(13.13) A to v čase, keď platí tvrdenie, že regulátor dovoľuje, aby sa vo vírusových vakcínach súčasnosti vyprodukovaných na bunkových kultúrach či líniách nachádzalo stonásobne viac „zvyškov tiel umelo potratených detí“, než tomu bolo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“?

(Čas čítania: 9 minút)

(14.1) Našli sa odborníci, ktorí spochybňovali naše Stanovisko aj v časti (ods. 3.2 - ods. 3.3), v ktorej tvrdíme, že neimortalizované zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry, ktoré sa používajú najčastejšie ako vakcinačné produkčné kultúry, sú konečné, teda smrteľné.

(14.2) Často sa pritom aj v katolíckych médiách objavovalo tvrdenie, že vďaka technike zvanej „pasážovanie buniek“ je možné akúkoľvek bunkovú kultúru množiť prakticky „donekonečna“, a teda že ďalšie potraty aj napriek pokračujúcemu spôsobu výroby vakcín nebudú už v budúcnosti potrebné.

(14.3) Aby sme sa vedeli s týmto tvrdením vysporiadať, je potrebné si najskôr pripomenúť, ako funguje metóda pasážovania¹ – čitateľa, ktorý sa s týmto pojmom stretol po prvý raz pozývame, aby sa s jeho obsahom oboznámil prostredníctvom textu v poznámke pod čiarou. V skratke povedané, pasážovanie je mikrobiologická metóda efektívneho a riadeného zdvojovania bunkovej populácie in vitro.

(14.4) Alexis Carrel (* 1873 – 1944), francúzsky chirurg a biológ začal 17. januára 1912 experiment, pri ktorom izoloval a kultivoval kuracie embryonálne bunky srdca, pričom túto bunkovú kultúru dokázal udržať pri živote pasážovaním 34 rokov. Najvyšší dovtedy zaznamenaný vek sliepky bol však iba 12 rokov. Vedecká obec sa tak nazdávala, že bola dosiahnutá nesmrteľnosť na bunkovej úrovni.²

(14.5) V roku 1964 však Hayflick – výskumník, ktorý izoloval a kultivoval ľudskú fetálnu bunkovú kultúru WI-38 – a jeho spolupracovník Moorhead preukázali, že normálne bunkové kmene – zvieracie i ľudské – majú konečnú životnosť a skonštatovali, že buď bola teda Carrelova kuracia bunková kultúra rakovinová, alebo bola denne živená médiom či priamo presádzaná („seed-ovaná“) s bunkovými extraktami z čerstvých kuracích embryí.³

(14.6) Vedecká obec po tomto objave začala prijímať základné rozdelenie na zdravé bunkové kmene, ktoré boli smrteľné a na choré rakovinové bunkové línie, ktoré sa zdali byť nesmrteľné. S postupujúcim výskumom v oblasti bunkového starnutia sa však stále častejšie predmetom záujmu vedcov stávala sama definícia „smrteľnosti“, resp. „nesmrteľnosti“. Vo svojej štúdii „Ilúzia nesmrteľnosti bunky“⁴ z roku 2000 Hayflick ponúka hneď niekoľko takýchto definícii, pričom každá z nich sa potýka s vlastnými problémami.

(14.7) Najprísnejšia z nich definuje nesmrteľnú formu života ako schopnú nekonečného prežívania v stave, pri ktorom sa na nej časom neodrazili žiadne zmeny na úrovni molekulárneho zloženia oproti jej počiatočnému stavu. Hayflick však dodáva, že takáto definícia sa ale nemôže aplikovať na život ako taký, pretože vylučuje prebiehanie metabolizmu a replikácie.

(14.8) Je teda „historická“ vakcinačná produkčná fetálna bunková línia WI-38 podľa tejto definície nesmrteľná? Hayflick odpovedá:

(14.8.1) „Môj normálny ľudský diploidný bunkový kmeň WI-38 je v životaschopnom stave uchovávaný kryogenicky [teda hlboko zmrazený] už po viac ako 38 rokov. Je to najdlhší časový úsek, počas ktorého kedy bola životaschopná normálna ľudská bunková populácia uchovaná. Ak sa nezanedbá pravidelné dolievanie tekutého dusíka, môžeme tieto bunky považovať za nesmrteľné. Avšak, tieto bunky nie sú nesmrteľné v zmysle, že ich metabolizmus neprerušene pokračuje posledných 38 rokov.“⁵

(14.9) Podľa najjednoduchšej z definícií je smrteľnosť ponímaná ako biologická smrť organizmu alebo skončenie rodokmeňu („lineage“, alebo teda línie rodu). Človek sa potom zdá byť ako indivíduum síce smrteľný, lebo podlieha biologickej smrti, ale ako druh nesmrteľný, lebo žije vo svojich potomkoch „nekonečne dlho“. A navyše, pri „vyšších formách života“, smrť jedného orgánu (napr. mozgu), neznamená okamžitú smrť ostatných orgánov – inak by neboli možné transplantácie ex mortuo, teda z mŕtvych osôb. Pozri tiež kapitolu V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?

(14.10) Bez ohľadu na definíciu nesmrteľnosti sa výskum bunkového starnutia zameral na hľadanie akýchsi „vnútorných biologických hodín“ bunky, ktoré sa zdanlivo pri rakovinových bunkách museli pokaziť a napriek ich prebiehajúcemu metabolizmu a ich replikácii prestali „odrátavať“ ich životnosť. Avšak, ako konštatoval sám Hayflick, s touto úvahou vedci nepochodili:

(14.10.1) „Schopnosť [bunkovej kultúry] WI-38 pamätať si, pri ktorom zdvojení populácie v poradí sa nachádzala [po pasážovaní] pri zmrazení, je presná dnes rovnako tak, ako tomu bolo vtedy, keď som ju po prvý raz vyvinul v roku 1962. Po 38 rokoch kryoprezervácie si WI-38 uchovala svoju pamäť bezo zbytku.“⁶

(14.11) Replikačný limit normálnych buniek – neskôr nazvaný ako Hayflickov limit – je priamo spojený s počtom zdvojení bunky, resp. presnejšie s počtom replikácií jej DNA. Preto sa domnelé „biologické hodiny bunky“ podobajú skôr na počítadlo udalostí, než na klasické hodiny, ktoré by merali úsek času. A týmto počítadlom je teloméra.

(14.12) Teloméra je koncová časť eukaryotických chromozómov, ktorá neumožňuje spájanie týchto častí chromozómov do kruhu. Teloméry sa zúčastňujú na udržaní polohy chromozómov v bunkovom jadre a na správnom spárovaní homologických chromozómov počas redukčného delenia. Alexej Matvejevič Olovnikov (* 1936) – ruský biológ – potom skracovanie telomér s každým delením bunky opísal na príklade metra. Olovnikov si predstavil DNA polymerázu – teda enzým schopný syntetizovať nové vlákno DNA na základe predlohy vo forme komplementárneho vlákna – ako súpravu metra a trať zas ako DNA samotnú. Ak si predstavíme motor tejto súpravy ako motor replikácie DNA, potom podľa Olovnikova zistíme, že prvý segment DNA nemohol byť replikovaný, lebo v čase replikácie sa nachádzal pod touto súpravou metra.⁷ Trať – teda DNA samotné – sa pri každom delení bunky skracuje – v koncovej časti teloméry – akoby o dĺžku súpravy metra, teda o dĺžku polymerázy.

(14.13) V roku 1964 Hayflick vo svojej štúdii potvrdil, že zdravé bunky sa nedokážu množiť donekonečna a každá bunková kultúra, ktorá z takýchto buniek podliehajúcich prirodzenému starnutiu pozostáva, raz – po dosiahnutí Hayflickovho limitu – nevyhnutne vyhynie:

(14.13.1) „Je potrebné prihliadať na teóriu bunkového starnutia, keďže bolo preukázané, že normálne diploidné bunkové zhluky in vitro sú v skutočnosti smrteľné. Pokiaľ je nám známe, tak nikto doteraz nedokázal, že by bunky, ktoré majú karyotyp tkanív, z ktorých pochádzajú, boli schopné množiť sa in vitro dlhšie než je životnosť druhu, z ktorého boli tieto tkanivá získané.“⁸

(14.14) Po tridsiatich rokoch výskumu na stovkách bunkových kultúr pochádzajúcich z potratených ľudských plodov, napísal Hayflick v roku 1997, že všetko to vynaložené úsilie, aby sa dosiahla nesmrteľnosť zdravých bunkových kultúr bolo „márne“⁹.

(14.15) Pretrvávajúcu mylnú predstavu o nesmrteľnosti zdravých ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr vyvoláva práve skutočnosť, že bunky sa vďaka pasážovaniu in vitro množia exponenciálnym rastom, časti jednotlivých pasáží je možné následne zmrazovať tak, aby sa zastavila akákoľvek biologická aktivita buniek, vrátane ich starnutia, a rozmraziť ich neskôr, aby sa proces množenia obnovil v bode, v ktorom ustal.

(14.16) Hayflick vyrátal¹⁰, že ak budeme takýmto spôsobom rozdeľovať bunky na nové Petriho misky vždy tesne predtým ako dosiahnu stav hraničnej konfluencie – teda stav, keď sa bunky delením pomnožia natoľko, že vyčerpajú svoje možnosti dané priestorom nádoby – a to až do času, kým sa pôvodná bunková populácia nezdvojnásobí 50 ráz – teda až kým nedosiahne Hayflickov limit – je možné takýmto spôsobom kultivovať až 10²² A keďže Hayflick zistil, že 14,2 milióna „mokrých“ buniek váži približne 31 gramov, tvrdil, že z pôvodnej misky buniek možno vypestovať populáciu buniek vážiacu celkom až 22 miliónov ton (vrátane hmotnosti média) – čo je síce konkrétne racionálne číslo, ale pri pohľade na jednu malú ampulku s očkovacou látkou sa môže zdať akoby nekonečné. Avšak – ako sme uviedli vyššie – opak je pravdou.

(14.17) Medzi konečné ľudské fetálne bunkové kultúry pritom patria aj produkčné vakcinačné rodičovské („parent“) kultúry MRC-5¹¹ a WI-38¹². Podľa Cellosaurus, teda katalógu bunkových kultúr a línií, sa životnosť konečnej bunkovej kultúry WI-38 odhaduje na 50 (+- 10) zdvojení populácie, pričom prvé prejavy bunkového starnutia – teda senescencie - sa objavujú približne od 38. zdvojenia populácie buniek, zatiaľ čo pri bunkovej kultúre MRC-5 dochádza k senescencii už pri 26. zdvojení populácie buniek.¹³

(14.18) O tom, že tieto bunkové kultúry sa „míňajú“, a že je ich možné použiť ako produkčné bunkové kultúry na výrobu vakcín dokonca ešte len niekoľko pasáží predtým, ako sa objavia prvé známky senescencie ich bunkovej populácie, potvrdili čínski vedci vo svojej štúdii z roku 2015 – o ktorej sme informovali už v našom Stanovisku, – a v ktorej predstavili novú ľudskú fetálnu bunkovú kultúru Walvax-2¹⁴, ktorá má slúžiť pre celú Čínu ako čisto produkčná bunková kultúra na výrobu vakcín. Ako prebiehal výber ľudských plodov sa dočítate v kapitole V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?

(14.19) Výskumníci v danej čínskej štúdii skonštatovali:

(14.19.1) „Napríklad vakcína proti besnote na ľudských diploidných bunkách, ktorá je považovaná za zlatý štandard medzi vakcínami proti besnote v súčasnosti, v Číne nie je dostupná. Navyše, produktívne bunkové kmene pre [množenie] OKA-HDC¹⁵ dostupné na čínskom trhu od troch dodávateľov sú bunky MRC-5 v ich 32. a 33. pasáži, a teda už dosiahli – ako uvádzame vyššie – limit požadovaný Čínskou farmakopédiou (33. pasáž je pri MRC-5 posledné zdvojenie buniek, ktoré môže byť použité na produkciu [vírusu]). Závislosť na importovaných HDCS¹⁶ môže viesť k nestabilite dodávok rovnako ako aj k nepredvídateľným nákladom. Preto zámerom tejto štúdie je vyvinúť úplne novú... [fetálnu bunkovú kultúru] čínskeho pôvodu, ktorú bude možné použiť v procese priemyselnej výroby vírusových vakcín.“¹⁷

(14.20) Na záver kapitoly o „vysnívanej bunkovej nesmrteľnosti“ a o „vybájenom nekonečnom ‚perpetuum mobile‘“, teda o utopickom stroji, ktorý má podľa predstáv niektorých neprestajne pracovať bez strát pri pasážovaní, teda technike množenia buniek in vitro, je vhodné citovať stať „Obyčajní smrteľníci“ z pera Dr. Hayflicka, ktorý výskumu starnutia venoval celý svoj život:

(14.20.1) „Biologická nesmrteľnosť zamestnáva ľudské myslenie pravdepodobne odvtedy, ako si prví ľudia uvedomili svoju vlastnú smrteľnosť. Nesmrteľnosť – ktorá sa ako koncept objavila v písomnostiach najmenej pred 3500 rokmi – bola hlavným cieľom alchýmie a v druhej polovici tohto tisícročia [do roku 2000] sa stala hnacím motorom nespočetných bádaní s cieľom nájsť fontánu mladosti¹⁸. Pri súčasnom opakovaní sa histórie snahu o dosiahnutie dlhovekosti živí presvedčenie, že za pomoci osobitných stravovacích návykov, životného štýlu či ich vzájomnej kombinácie možno dosiahnuť tento tak vytúžený cieľ.

(14.20.2) Závažné problémy, ktoré by so sebou priniesla nesmrteľnosť alebo extrémna dlhovekosť – ak by sa stali reálnymi – boli ústredným motívom mnohej našej literatúry, počnúc gréckou mytológiou, podľa ktorej sa Trójan Tithónos¹⁹ zamiloval do bohyne ranných zôr Éós. Na jej žiadosť učinil Zeus Tithonósa nesmrteľným. Bohyňa Éós ale pritom nanešťastie zabudla poprosiť Dia aj o Tithónosovu večnú mladosť. Jonathan Swift znovuobjavil tento motív vo svojich nesmrteľných, ale neprestajne starnúcich struldbruggov²⁰.

(14.20.3) Skutočnosť, že nesmrteľnosť – podľa najprísnejšej zo svojich definícii – ešte nikdy nebola preukázaná, a to ani na úrovni jednobunkovcov, do veľkej miery favorizuje pravdepodobnosť – ak nie priam nádej – že sa nikdy neobjaví jej výskyt ani na úrovni vyšších foriem [existencie].“²¹

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XV. Čo sú tzv. „imortalizované“ bunkové línie? Sú „nesmrteľné“? Čím sa odlišujú od konečných bunkových kultúr?

(Čas čítania: 6 minút)

(15.1) Čo sú ale potom tzv. imortalizované bunkové línie, ktoré sú opisované v súčasnej vedeckej literatúre, a s ktorých zdanlivou nesmrteľnosťou narábajú aj cirkevní predstavitelia obhajujúci používanie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových línií pri výrobe vakcín? V roku 1998 bolo totiž preukázané, že je možné – a to doslova – „predĺžiť životnosť“ („extension of life-span“) normálnej, smrteľnej bunkovej kultúry so zdanlivým zachovaním jej pôvodných vlastností tak, že sa transfekuje vektormi kódujúcimi katalytickú podjednotku ľudskej telomerázy.¹ Týmto spôsobom je teda možné obísť „počítadlo udalostí“, ktoré odrátava životnosť bunky po každom jej delení.

(15.2) Súčasné imortalizačné protokoly^{2, 3, 4} dokážu toto „počítadlo“ obísť a predĺžiť teloméry buniek natoľko, aby sa množenie populácie zväčšilo o rádovo stovky delení – čo pri exponenciálnom raste populácie znamená naozaj veľkú populáciu buniek, ktorú možno takto dosiahnuť. Samozrejme, vedci sa pritom potýkajú s ťažkosťami, medzi ktoré patrí nestabilita takejto imortalizovanej bunkovej línie čo do vlastností. S každou ďalšou pasážou sa takéto bunky stále viac prestávajú podobať na rodičovské bunky primárnej kultúry, z ktorej vznikli; neustále musia byť selektované vitálne kmene línie, prípadne musia byť neskoršie pasáže oživené predtým zmrazenými skoršími pasážami primárnej kultúry. Teda aj nesmrteľnosť imortalizovaných pokračujúcich bunkových línií je iba zdanlivá a je v skutočnosti iba dlhovekosťou („longevity“)

(15.3) Hayflick princíp imortalizácie opísal nasledovne:

(15.3.1) „Imortalizovať normálnu bunkovú populáciu by mohlo znamenať, že niekoľko buniek z populácie sme prinútili získať schopnosť podstúpiť miešanie [sexuálnu rekombináciu, ktorá je podstatou pohlavného rozmnožovania]“.⁵

(15.4) Pohlavné rozmnožovanie je rozmnožovanie, pri ktorom vzniká dcérsky organizmus, ktorý zvyčajne nesie kombináciu genetického materiálu dvoch iných (rodičovských) organizmov. Pri pohlavnom rozmnožovaní väčšinou vzniká organizmus s novou, unikátnou genetickou výbavou, ktorá nikdy nie je úplne totožná s genetickou výbavou rodičov. Kroky vedúce k imortalizácii konečnej bunkovej kultúry sexuálnou rekombináciou potom Hayflick nazýva transformáciou.

(15.5) A keď sa vrátime k príkladu s ľudským rodom, resp. líniou rodokmeňu, transformáciou je možné založiť bunkovú líniu, ktorej bunky budú síce dlhoveké, ale stále smrteľné, avšak vo svojich potomkoch – s vlastnosťami odlišnými od „rodičovského kmeňa“ – bude takáto línia prežívať zdanlivo „nesmrteľne“ dlho. Zdanlivo preto, lebo stovky biologických zmien sa prejavujú už aj na normálnych bunkách počas ich replikácie in vitro, čo má za následok zvyšovanie chaosu na molekulárnej úrovni a postupnú stratu funkcií bunky⁶ – aj dlhoveké bunkové línie napokon „vyhynú“ v dôsledku kumulácie chýb vygenerovaných pri svojej replikácii.

(15.6) Z hľadiska toho, či bunky podstúpili transformáciu, rozoznávame potom (1) konečné stabilné bunkové kultúry a (2) transformované imortalizované pokračujúce bunkové línie, ktoré sa od seba zásadne líšia⁷ vlastnosťami a tie určujú možné pole ich použiteľnosti. Druhou najvýznamnejšou odlišnosťou medzi bunkovou kultúrou a bunkovou líniou je, že pokračujúce bunkové línie si na rozdiel od konečných bunkových kultúr nedokážu zachovať funkcie rodičovských buniek. Konečné bunkové kultúry sú definované tkanivovými markermi, zatiaľ čo pokračujúce bunkové línie definujú najmä chromozomálne, enzymatické a antigénové markery.⁸

(15.7) Najvýznamnejšou mierou sa pokračujúce bunkové línie líšia od konečných bunkových kultúr v proliferácii – teda v ich množení, zdvojovaní ich populácie – ktorá nie je za normálnych okolností nekonečná, ale v dôsledku mutácie získavajú pokračujúce bunkové línie „ochranu“ pred zákonitou bunkovou senescenciou – teda starnutím – vďaka čomu sa môžu akoby deliť „donekonečna“.

(15.8) Medzi najpoužívanejšie pokračujúce bunkové línie ľudského pôvodu v biomedicínskom výskume patria napr. HeLa⁹, HEK293¹⁰, PER.C6¹¹, Jurkat¹², OK-92¹³, A549¹⁴. Pre úplnosť je potrebné podotknúť, že z pokračujúcich ľudských fetálnych bunkových línií sa na množenie adenovírusov^{15, 16} ako vírusového vektora ako prvá používala ľudská fetálna bunková línia HEK293, ďalej sa používa ľudská fetálna bunková línia HER911¹⁷, ľudská fetálna bunková línia PER.C6, resp. jej dcérska línia HP PER.C6¹⁸ či ľudská fetálna bunková línia HEL 299¹⁹.²⁰ Takto vyprodukované adenovírusové vektory sa používajú pri vývoji experimentálnych vakcín proti HIV, ebole, zike, prasacej chrípke či malárii²¹.

(15.9) Zdrojom imortalizovaných bunkových línií sú vo všeobecnosti (1) bunky izolované z tumorov, v ktorých nastala mutácia samovoľne alebo (2) bunky, v ktorých človek privodí in vitro želanú mutáciu umelo, a to napr. transfekciou, telomerizáciou alebo hybridizáciou.

(15.10) Teda uvádzaným typickým príkladom „nekonečných“ bunkový línií sú práve rakovinové bunkové línie – z čoho môže i laik pochopiť, že nekonečnosť delenia bunkovej populácie nie je „normálnou“, „zdravou“, „prirodzenou“ vlastnosťou žiadnej bunkovej línie. Takáto nekontrolovateľná deľba buniek len sťažka poskytuje z dlhodobého hľadiska stabilný základ pre produkciu veľkého počtu vakcín pre celú škálu vírusov a zdravotná neškodnosť použitia takejto bunkovej línie je poznačená aj jej potenciálnou tumorogenicitou, teda schopnosťou vyvolať rakovinu.²² Viac sa tejto problematike venujeme v kapitole XII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských plodov?

(15.11) Pravdou však je, že výskumníci vytvorili aj z rodičovských konečných bunkových kultúr niektoré pokračujúce bunkové línie. V prípade bunkovej kultúry WI-38²³ sú jej dcérskymi („child“) pokračujúcimi bunkovými líniami napr. telomerázou imortalizovaná línia WI-38/hTERT/GFP-RAF-ER²⁴, transformované línie WI-38 VA13 sublínia 2RA²⁵, VA13-TS4²⁶ a WI-38 (HSV-2)Tr²⁷ či spontánne imortalizovaná línia WI-38 Tr²⁸. Špecifickou kategóriou dcérskych línií WI-38 je tzv. hybridná alebo chimérická dcérska línia, teda taká bunková línia, pri kultivácii ktorej výskumníci fúzovali (spojili) bunky pochádzajúce z násilného potratu ľudského plodu s bunkami iného živočíšneho pôvodu, napr. s bunkami zo 100 dňovej myši domácej (mus musculus) označovanými ako A-9²⁹, a takto vznikli dcérske línie WI-38 pod označeniami GM10323³⁰, GM10322³¹ a GM08854³². Fúziou so samčími rakovinovými bunkami potkana hnedého (rattus norvegicus) označovanými ako Fao³³ vznikli zas dcérske línie WI-38 pod označeniami WIF12-1³⁴ a WIF-B³⁵.

(15.12) V prípade rodičovskej bunkovej kultúry MRC-5³⁶ je registrovaná celá škála jej dcérskych bunkových línií, pri vývoji ktorých vedci reprogramovali pôvodné fibroblasty odobraté z pľúc násilne potrateného ľudského plodu mužského pohlavia v 14. týždni jeho prenatálneho vývinu na tzv. „hiPSCs“, teda „human induced pluripotent stem cells“, čiže ľudské indukované pluripotentné kmeňové bunky, z ktorých možno derivovať iné typy buniek pre potreby biomedicínskeho a farmaceutického výskumu. Japonskí výskumníci týmto bunkovým líniám odvodeným z buniek násilne potrateného dieťaťa dali mená ako „princess“, teda princezná, „hotdog“, teda párok v rožku, „cinders“, teda trosky či popolčeky, „ashes“, teda popol, „lollipop“, teda lízanka, „speckles“, teda škvrnky, „oddball“, teda čudák či „snake eyes“, teda hadie oči.³⁷

(15.13) Nepovzbudzujeme naším mlčaním v tejto veci ako zdravotnícki pracovníci, rodičia, kňazi či biskupi výskumníkov, aby pokračovali v takýchto amorálnych praktikách ako je miešanie ľudského genómu so zvieracím, či ako je dávanie hanlivých mien častiam ľudských ostatkov, ktoré kedysi patrili násilne zabitým deťom? Veď nedejú sa tieto výskumy práve preto, že existuje naša spoločenská objednávka, aby sme mali dostupné vakcíny či génovú terapiu, ktorými chceme zdokonaľovať výlučne naše telo z obáv pred našou telesnou smrťou?

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XVI. Je terapia ochorenia COVID-19 vôbec možná a ak áno, aké druhy terapie prichádzajú do úvahy?

(Čas čítania: 4 minúty)

(16.1) Viacero reakcií nám prišlo dotýkajúc sa témy účinnosti liečby ochorenia COVID-19 hydroxychlorochínom, isoprinosinom, kolchicínom či ivermektínom. O týchto liečivách sa vo vedeckej obci a už aj medzi laikmi diskutuje niekoľko mesiacov.

(16.2) Hydroxychlorochín je liek používaný pri malárii a niektorých autoimunitných ochoreniach. Hoci sa zo začiatku považoval za veľmi účinný liek pri terapii ochorenia COVID-19,¹ neskôr sa od jeho používania upustilo a FDA zrušila jeho núdzové použitie na liečbu COVID-19 najmä pre nevhodný pomer efektivity a rizika nežiadúcich účinkov spojených s arytmiou srdca. ^{2, 3}

(16.3) Isoprinosine alebo teda inosine pranobex, ktorý sme spomínali aj v našom Stanovisku, je imunomodulačným liekom využívaným najmä na infekcie spôsobené herpes vírusom typu 1, ale aj respiračných a ďalších vírusových infekciách. Pôsobí komplexne na imunitný systém, kedy zvyšuje počet NK buniek („natural killers“, teda prirodzených zabijakov), ktoré sú kľúčovou bunkovou zložkou nešpecifickej imunity.⁴ Štúdia vykonaná v Českej republike preukázala jeho výrazný benefit pri liečbe ochorenia COVID-19.⁵

(16.4) Kolchicín je alkaloid izolovaný z rastliny Colchicum autumnale, teda Jesienka obyčajná. Ako liek sa používa predovšetkým na prevenciu alebo liečbu záchvatov dny, pri epizódach familiárnej stredomorskej horúčky a pri niektorých typoch leukémie.⁶ Kolchicín ako lacný a ľahko dostupný liek je schopný potláčať mnohé zápalové procesy, ktoré sa objavujú aj pri ochorení COVID-19, pričom nepôsobí imunosupresívne a nezvyšuje riziko infekcie.⁷ Podľa randomizovanej placebom kontrolovanej dvojito zaslepenej klinickej štúdie vedie užívanie kolchicínu ku skráteniu doby hospitalizácie a tiež doby potrebnej na pľúcnu ventiláciu u pacientov s miernym až mierne ťažkým priebehom ochorenia COVID-19.⁸ Avšak kolchicín patrí medzi veľmi toxické látky, pričom už len 0,8mg/kg váhy vedie k multiorgánovému zlyhaniu a smrti.⁹ Preto nariadenie liečby patrí výhradne do rúk lekára.

(16.5) Ivermektín ako antiparazitikum na Slovensku schválený pre veterinárne účely sa používa pri prevencii a terapii rôznych parazitárnych ochorení zvierat.¹⁰ Keďže má toto liečivo aj antikancerózny, antibakteriálny aj antivírusový účinok, je využívaný aj u ľudí, a to v terapii niektorých aj vírusových ochorení, ako Zika, horúčka dengue, žltá zimnica, HIV a ďalších. V humánnej medicíne sa využíva už takmer 50 rokov.¹¹ Na základe týchto vedomostí lekári účinok ivermektínu začali testovať aj voči ochoreniu COVID-19, čo prinieslo v niektorých prípadoch veľmi dobré výsledky.¹² V laboratórnych podmienkach bol schopný ivermektín zničiť vírus SARS-CoV-2 v priebehu 48 hodín až päťtisíc násobne.¹³ Preto mnohé krajiny tento liek už aktívne na terapiu ochorenia COVID-19 používajú, ako napríklad Bangladéš, Egypt, mnohé štáty v Amerike a aj niektoré štáty v Európe. Skúsenosť mnohých lekárov potvrdzuje priaznivý účinok ivermektínu v terapii ochorenia COVID-19 najmä v jeho počiatočných štádiách. Kontrolované klinické štúdie z mnohých centier a krajín na celom svete hlásia konzistentné a výrazné zlepšenie výsledkov liečby COVID-19, ak bol do nej začlenený ivermektín.¹⁴ Podľa viacerých odborníkov a lekárov, a tiež aj NIH, by mal byť tento liek nasadený pacientom s ochorením COVID-19, aby sa zvýšili ich šance na prežitie.¹⁵ V polovici januára sa ivermektín dostal aj do odporúčaní Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky ¹⁶ a na konci januára preň minister zdravotníctva udelil povolenie na terapeutické účely zatiaľ na obdobie pol roka.¹⁷ Liečivo je však inhibítor niekoľkých podtypov cytochrómu P540, na čo je nutné pamätať pri polyfarmakoterapii a taktiež z animálnych modelov vyplýva, že je potenciálnym teratogénom. Napriek tomu však poznanie jeho dlhodobých účinkov je obrovským benefitom oproti iným liečivám, pri ktorých len prebiehajú klinické skúšania a ich dlhodobý vplyv na organizmus ešte nie je známy.

(16.6) Okrem týchto vyššie spomenutých liečiv sa pri terapii ochorenia COVID-19 používajú aj liečivá ako napríklad kortikoid dexametazón, antivirotiká remdesivir, favipiravir, ribavirin a lopinavir, antibiotikum azitromycín a monoklonálne či polyklonálne protilátky.^18, 19 V spomínanom odporúčaní Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky sa spomína aj nami a tiež iným odborníkmi odporúčaný vitamín D a tiež ďalšie vitamíny a stopové prvky, ktorých užívanie môže podporiť imunitu, a tak pomôcť predísť nakazeniu či zmierniť priebeh ochorenia COVID-19. Ich účinnosť a nežiaduce účinky nebudeme bližšie v tomto článku rozoberať. Chceme hlavne poukázať na široké možnosti terapie a prevencie ochorenia COVID-19, ktoré treba zohľadniť vzhľadom na stav pacienta a jeho už súčasné užívanie liekov.

(16.7) Avšak nejde nám len o telesnú, ale aj o duševnú a duchovnú integritu každého pacienta či zdravotníckeho pracovníka. Preto sa na danú tému pozeráme komplexne a chceme vytvoriť priestor pre odbornú diskusiu, aby si každý mohol utvoriť celistvý obraz a tak sa mohol rozhodnúť. 

⬆ späť na obsah ⬆ 

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XVII. Nabádame ľudí, aby sa neočkovali?

(Čas čítania: 2 minúty)

(17.1) Našimi odbornými vyjadreniami chceme zvýšiť informovanosť verejnosti v oblasti dostupnej prevenčnej aj liečebnej farmakoterapie a upozorniť ju aj na chyby z histórie, ktorým by bolo rozumné čo najviac predchádzať.

(17.2) Pri principiálne nových typoch vakcín sa nám logicky žiada odpozorovať ich účinnosť dlhodobejšie, aj počas mutácie mikroorganizmu, v tomto prípade vírusu SARS-CoV-2. Oprávnené obavy ľudí zaočkovať sa niektorým z nových typov vakcín u laikov vyplývajú taktiež zo skutočnosti, že napríklad spoločnosť Pfizer už v histórii musela na základe súdneho rozhodnutia zaplatiť najvyššiu pokutu udelenú v histórii Spojených štátov amerických do roku 2009 za podvody v oblasti zdravotnej starostlivosti.¹

(17.3) Čo sa týka nášho vyjadrenia k bezpečnosti mRNA či DNA vakcín (konkrétne vakcín dostupných v rámci SR) proti ochoreniu COVID-19, stále považujeme z našej strany za korektné upozorniť na niekoľko faktov, ktoré sú väčšine zdravotníckych, či vedeckých pracovníkov jasné, ale verejnosti nie sú podľa nás dostatočne objektívne prezentované. Pacienti by mali byť pravdivo upovedomení o základných tvrdeniach Európskej liekovej agentúry o mRNA vakcínach aktuálne používaných aj v Slovenskej republike ².

(17.4) Pomer rizika a benefitu mRNA, ale aj ďalších typov vakcín proti ochoreniu COVID-19 zo stredne dlhodobého a dlhodobého hľadiska si v momentálnej situácii netrúfneme hodnotiť alebo vyčísliť, keďže relevantné dáta sa budú získavať až s istým časovým odstupom od vakcinácie. Ale zdá sa nám čestné a dôležité o týchto skutočnostiach verejnosť oboznámiť.

(17.5) Upozornenie na málo predvídateľné a extrapolovateľné dáta o využívaní mRNA vakcín v humánnej medicíne nie je náš výmysel, ale skutočnosť, na ktorú poukazujú seriózne vedecké publikácie.^{3, 4} Vnímame povinnosť na tento fakt upozorniť aj laickú verejnosť, a to práve preto, aby sa pacienti vedeli v diskusii s lekárom rozhodnúť dostatočne slobodne a múdro pre typ vakcíny a čas vakcinácie.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XVIII. Čoho je možné sa pri vakcínach proti ochoreniu COVID-19 obávať?

(Čas čítania: 5 minút)

(18.1) Všeobecnou komplikáciou po vakcinácii proti ochoreniu COVID-19 – ktoré vyvoláva vírus SARS-CoV-2¹ – môže byť vznik ADE (antibody dependent enhancement), teda vznik od protilátok závislého zvýšenia zápalovej odpovede organizmu. Výskyt ADE bol v minulosti potvrdený pri priebehu ochorení, ktoré vyvolávajú vírusy SARS-CoV-1 a MERS-CoV². Vybrané štúdie na animálnych – teda zvieracích – modeloch zároveň preukázali, že výskyt od protilátok závislého zvýšenia zápalovej odpovede organizmu (ADE) je možné pozorovať aj pri priebehu ochorenia COVID-19. Pritom práve skutočnosť, že samotné ochorenie môže vyvolať výskyt ADE, bola dôvodom, prečo mnohé snahy o vývoj vakcín proti ochoreniam, ktoré spôsobujú vírusy SARS-CoV-1 a MERS-CoV zlyhali – riziko prevyšovalo možné benefity.^{3, 4} V rámci prevencie proti ochoreniu, ktoré vyvoláva MERS-CoV najmä na Arabskom polostrove a v Afrike sa radšej pristúpilo k celoplošnému očkovaniu tiav, ktoré sú prenášačmi vírusu, než k celoplošnému očkovaniu ľudí.⁵

(18.2) V niektorých odborných publikáciách sa uvádza, že ADE sa objavuje nezávisle⁶ od typu vakcíny, a preto by sa úspešná vakcinačná stratégia mala zamerať aj na vyvolanie správnej imunitnej odpovede sprostredkovanej T-lymfocytmi, kedy má imunitná odpoveď voči vírusovému patogénu omnoho promptnejšie a komplexnejšie rozmery s menším rizikom vyvolania ADE. Korelácia medzi rozvojom ADE a konkrétnym typom vakcíny ostáva na úrovni vedeckej pôdy neustále otvorená a bude môcť byť relevantne zodpovedaná až zberom a analýzou ďalších dát.

(18.3) Od protilátok závislé zvýšenie zápalovej odpovede organizmu (ADE) a s ním úzko súvisiaca „cytokínová búrka“ boli pozorované aj pri priebehu ochorenia COVID-19, ak k jeho vyvolaniu došlo reinfekciou novým kmeňom vírusu SARS-CoV-2. Imunitnému systému sa pôvodne vytvorenými protilátkami nepodarilo eliminovať nový kmeň vírusu a zápalová odpoveď organizmu na patogén sa naopak ešte umocnila^6A. Ak sa tento fenomén pozoroval pri reinfekcii, nahlas sa zamýšľame, či je pri hľadaní správnej formy prevencie voči vírusu – ktorý údajne podlieha v tak krátkom časovom horizonte mutáciám – správne toto potenciálne riziko vzniku ADE z dlhodobého hľadiska až tak podceňovať. Otvorenou otázkou zostáva, či by nebolo rozumnejšie zamerať sa pri vývoji prevenčných prostriedkov proti ochoreniu COVID-19 na reguláciu T-lymfocytárnej imunitnej dráhy, ktorá má tiež schopnosť dlhodobej pamäte a jej zbraňou v boji proti patogénom nie sú ešte protilátky, teda riziko vzniku ADE odpadá.⁷

(18.4) Hoci sa podľa informácií uvedených v súhrne charakteristických vlastností vakcíny od Pfizer-BioNTech a Moderna uvádza, že pri testoch na myšiach nebola sledovaná reprodukčná toxicita, štrukturálna podobnosť S proteínu s ľudským syncitínom-1, ktorý je proteínom zodpovedným za vývoj a rast placenty počas tehotenstva, otvára otázku, či sa protilátky tvorené voči S proteínu nebudú tváriť aj ako anti-syncitín-1 protilátky, a teda by mohli spôsobovať problémy u žien počas ich tehotenstva.⁸

(18.5) Súvis vakcín s následným vývojom autoimunitných ochorení nie je vo vedeckej obci novou témou. Prvýkrát tento stav popísal Dr. Shoenfeld ako ASIA (autoimmune / inflammatory syndrome induced by adjuvants), teda autoimunitný / zápalový syndróm spôsobený adjuvantmi. Okrem adjuvantov vo vakcínach však môže autoimunitné ochorenie spúšťať aj samotný antigén vírusu pri nakazení sa človeka. Jedným z princípov rozvoja autoimunitného ochorenia je princíp tzv. molekulárneho mimikry, kedy sa antigén patogénu, v tomto prípade vírusu SARS-CoV-2, podobá na konkrétny ľudský proteín a pri tvorbe protilátok voči tomuto patogénu sa tvoria protilátky aj voči proteínu bežne vyskytujúcom sa v organizme človeka. Preto pri produkcii vakcín musí byť rozsah molekulárneho mimikry medzi SARS-CoV-2 a ľudskými proteínmi starostlivo analyzovaný.^{9, 10}

(18.6) Európska lieková agentúra a Európska komisia zriadili niekoľko právnych a procedurálnych nástrojov, ktorými je možné urýchliť schvaľovanie tzv. mock-up vakcín, čiže šablónovitých vakcín. V súčasnosti sa to týka najmä vakcín proti pandémii chrípky. Ide o nástroje „autorizácia predaja vakcín pandemickej pripravenosti“ a „núdzová procedúra schvaľovania“ a „procedúra modifikácie vakcíny na sezónnu chrípku“.¹¹ Mock-up vakcína je vakcína, ktorá obsahuje kmeň chrípkového vírusu, ktorý by mohol spôsobiť pandémiu.

(18.7) Mock-up procedúra teda umožňuje vyvinúť vakcínu ešte pred pandémiou. Takéto vakcíny bežne obsahujú kmeň vírusu vtáčej chrípky (napríklad A/H5N1), ktorému bolo vystavených už niekoľko ľudí na svete a ktorý by mohol potenciálne spôsobiť pandémiu. V súčasnosti sú povolené v rámci Európskej únie štyri takéto vakcíny so „základným zložením“, ktoré boli testované na účinnosť. V prípade pandémie môže výrobca po identifikácii vírusového kmeňa spôsobujúceho pandémiu tento kmeň zahrnúť do schválenej „základnej“ mock-up vakcíny a požiadať o schválenie vakcíny ako „konečnej“ pandemickej vakcíny.

(18.8) Vychádza sa z predpokladu, že ak sa nemení chemické, ale len antigénové zloženie, ide o totožnú vakcínu ako je jej predloha a nemôže dôjsť k iným nežiaducim účinkom. Avšak pri vakcínach proti sezónnej chrípke častejší výskyt nežiaducich účinkov z dôvodu reformulácie vakcíny potvrdzuje aj WHO.¹² Z tohto dôvodu sa otvára otázka, či aj pri vakcínach proti ochoreniu COVID-19 nemôže kvôli vyskytujúcim sa novým mutáciám vírusu SARS-Cov-2 podobné pozmeňovanie antigénu a podobný princíp schvaľovania, ako je pri vakcínach pre pandémiu chrípky, priniesť rovnaké riziká.

(18.9) Ďalej je potrebné zodpovedne pristupovať k hláseniu a vyhodnocovaniu nežiaducich účinkov vakcín s podmienečným schválením a o týchto vyhodnoteniach informovať pravdivo verejnosť. Podľa Európskej databázy hlásení o podozreniach na nežiaduce účinky liekov boli k 27. 3. 2021 nahlásené do systému EudraVigilance¹³ podozrenia na nežiaduce účinky podmienečne schválených vakcín proti ochoreniu COVID-19 takto¹⁴:

vp.18.1: Nahlásené podozrenia na nežiaduce účinky podmienečne schválených vakcín proti ochoreniu COVID-19 do systému EudraVigilance (k 27. 3. 2021)

(18.9.1) Pfizer/BioNTech (TOZINAMERAN):

Celkový počet jednotlivých nahlásených prípadov¹⁵: 121 514 z toho 82% z krajín Európskej únie
Počet podozrení na vedľajší účinok¹⁶: 288 768
Podozrenia na vedľajší účinok s následkom smrti¹⁷: 3 268

(18.9.2) Moderna (CX-024414):

Celkový počet jednotlivých nahlásených prípadov: 9 625 z toho 60,8% z krajín Európskej únie
Počet podozrení na vedľajší účinok: 24 003
Podozrenia na vedľajší účinok s následkom smrti: 1 256

(18.9.3) AstraZeneca (CHADOX1 NCOV-19):

Celkový počet jednotlivých nahlásených prípadov: 107 733 z toho 36,2% z krajín Európskej únie
Počet podozrení na vedľajší účinok: 297 602
Podozrenia na vedľajší účinok s následkom smrti: 837

(18.9.4) Janssen (AD26.COV2.S):

Celkový počet jednotlivých nahlásených prípadov: 77 z toho 1,3% z krajín Európskej únie
Počet podozrení na vedľajší účinok: 236
Podozrenia na vedľajší účinok s následkom smrti: 4

(18.10) Uvedené údaje možno interpretovať tak, že ak sa u pacienta očkovaného konkrétnou vakcínou objaví a nahlási podozrenie na nežiaduci účinok, potom pravdepodobnosť, že pôjde o podozrenie na nežiaduci účinok s následkom smrti je:

(18.10.1) pri vakcíne od Pfizer/BioNTech (TOZINAMERAN): 2,69%

(18.10.2)  pri vakcíne od Moderna (CX-024414): 13,05%

(18.10.3) pri vakcíne od AstraZeneca (CHADOX1 NCOV-19): 0,78%

(18.10.4) pri vakcíne od Janssen (AD26.COV2.S): 5,19%

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XIX. Aké je obmedzenie účinnosti vakcín proti COVID-19 deklarované Európskou liekovou agentúrou a ich výrobcami?

(Čas čítania: 3 minúty)

(19.1) Európska lieková agentúra (EMA) vo svojich doplňujúcich informačných letákoch uvádza pri očkovacích látkach proti ochoreniu COVID-19 od spoločností Moderna a Pfizer nasledovné:

(19.1.1) „V súčasnosti nie je známe, ako dlho trvá ochrana po očkovaní očkovacou látkou... Osoby zaočkované v rámci klinického skúšania sa budú ďalej sledovať počas 2 rokov, aby sa získalo viac údajov o trvaní ochrany.“^1, 2

(19.1.2) A tiež: „Vplyv očkovania očkovacou látkou... na šírenie vírusu SARS-CoV-2 v komunite zatiaľ nie je známy. Tiež nie je zatiaľ známe, do akej miery môžu zaočkované osoby naďalej prenášať a šíriť vírus.“^3, 4

(19.2) Spoločnosť Pfizer pri vakcíne Comirnaty uvádza v súhrne charakteristických vlastností lieku:

(19.2.1) „Tak ako každá očkovacia látka, ani očkovanie očkovacou látkou Comirnaty nemusí chrániť každého, kto ju dostane. Jednotlivci nemusia byť chránení, kým neuplynie minimálne 7 dní po podaní druhej dávky očkovacej látky.“⁵

(19.3) A keďže druhá dávka sa má podľa výrobcu aplikovať 3 týždne po prvej dávke⁶, z daného vyplýva, že niektorí jednotlivci nemusia byť po očkovaní vôbec chránení pred nákazou COVID-19 alebo nemusia byť chránení v istej miere až po dobu 28 dní od prvej vakcinácie.

(19.4) Spoločnosť Moderna pri svojej vakcíne uvádza v súhrne charakteristických vlastností lieku:

(19.4.1) „Osoby nemusia byť úplne chránené, kým neuplynie 14 dní po podaní druhej dávky. Rovnako ako u všetkých vakcín, ani očkovanie COVID-19 vakcínou Moderna nemusí chrániť každého kto ju dostane.“⁷

(19.5) A keďže druhá dávka sa má podľa výrobcu aplikovať 28 dní po prvej dávke⁸, z daného vyplýva, že niektorí jednotlivci nemusia byť po očkovaní vôbec chránení pred nákazou COVID-19 alebo nemusia byť chránení v istej miere až po dobu 42 dní od prvej vakcinácie.

(19.6) Spoločnosť AstraZeneca pri svojej vakcíne uvádza v súhrne charakteristických vlastností lieku:

(19.6.1) „Ochrana začína približne 3 týždne po prvej dávke očkovacej látky COVID-19 Vaccine AstraZeneca. Jedinci nemusia byť úplne chránení kým neuplynie 15 dní po podaní druhej dávky. Rovnako, ako pri všetkých očkovacích látkach, ani očkovanie očkovacou látkou COVID-19 Vaccine AstraZeneca nemusí chrániť všetky očkované osoby... V súčasnosti dostupné údaje z klinických skúšaní neumožňujú odhadnúť účinnosť očkovacej látky u osôb vo veku nad 55 rokov.“⁹

(19.7) A keďže druhá dávka sa má podľa výrobcu aplikovať v rozmedzí od 28 až 84 dní po prvej dávke¹⁰, z daného vyplýva, že niektorí jednotlivci nemusia byť po očkovaní vôbec chránení pred nákazou COVID-19 alebo nemusia byť chránení v istej miere až po dobu 49 až 105 dní, respektíve 43 až 99 dní od prvej vakcinácie.

(19.8) Spoločnosť Janssen pri svojej vakcíne uvádza v súhrne charakteristických vlastností lieku:

(19.8.1) „Dĺžka trvania ochrany, ktorú poskytuje očkovacia látka, nie je známa, pretože sa stále určuje v prebiehajúcich klinických skúšaniach... Ochrana začína približne 14 dní po očkovaní. Tak ako pri všetkých očkovacích látkach, ani očkovanie očkovacou látkou COVID-19 Vaccine Janssen nemusí chrániť všetkých, ktorí ju dostanú...“¹¹

(19.9) Samozrejme, stále platí, čo uvádza EMA a čo sme citovali v úvode, a to, že sa stále budú zbierať dáta pre vyhodnotenie dlhodobého účinku vakcín proti vírusu SARS-CoV-2. Do akej miery bude vakcína účinná aj na nové mutácie vírusu a z dlhodobého hľadiska skutočne bezpečná bude zodpovedané zberom dát z používania aktuálne podmienene registrovaných vakcín. Prezentovať dnes ich bezpečnosť a účinnosť na zmutované kmene vírusu nie je možné faktograficky, ale nanajvýš len na úrovni hypotéz.

⬆ späť na obsah ⬆ 

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

1⬆ European Medicines Agency: Comirnaty (mRNA vakcína proti COVID-19 [nukleozidová modifikovaná]). Prehľad o očkovacej látke Comirnaty a prečo bola povolená v EÚ. EMA/695455/2020. EMEA/H/C/005735. Str. 2. Dostupné on-line.

2⬆ European Medicines Agency: COVID-19 Vaccine Moderna (mRNA očkovacia látka proti COVID-19 [modifikovaný nukleozid]) Prehľad o očkovacej látke COVID-19 Vaccine Moderna a prečo bola v EÚ povolená. EMA/704373/2020. EMEA/H/C/005735. Str. 2. Dostupné on-line.

3⬆ European Medicines Agency: Comirnaty (mRNA vakcína proti COVID-19 [nukleozidová modifikovaná]). Prehľad o očkovacej látke Comirnaty a prečo bola povolená v EÚ. EMA/695455/2020. EMEA/H/C/005735. Str. 2. Dostupné on-line.

4⬆ European Medicines Agency: COVID-19 Vaccine Moderna (mRNA očkovacia látka proti COVID-19 [modifikovaný nukleozid]) Prehľad o očkovacej látke COVID-19 Vaccine Moderna a prečo bola v EÚ povolená. EMA/704373/2020. EMEA/H/C/005735. Str. 2. Dostupné on-line.

5⬆ Comirnaty koncentrát na injekčnú disperziu mRNA očkovacia látka proti COVID-19 (modifikovaný nukleozid): Súhrn charakteristických vlastností lieku. Ods. 4.4 – Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní, str. 3. Dostupné on-line.

6⬆ Comirnaty koncentrát na injekčnú disperziu mRNA očkovacia látka proti COVID-19 (modifikovaný nukleozid): Súhrn charakteristických vlastností lieku. Ods. 4.2 – Dávkovanie a spôsob podávania, str. 2. Dostupné on-line.

7⬆ COVID-19 Vaccine Moderna injekčná disperzia mRNA očkovacia látka proti COVID-19 (modifikovaný nukleozid). Súhrn charakteristických vlastností lieku. Ods. 4.4 – Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní, str. 4. Dostupné on-line.

8⬆ COVID-19 Vaccine Moderna injekčná disperzia mRNA očkovacia látka proti COVID-19 (modifikovaný nukleozid). Súhrn charakteristických vlastností lieku. Ods. 4.2 – Dávkovanie a spôsob podávania, str. 2. Dostupné on-line.

9⬆ COVID-19 Vaccine AstraZeneca injekčná suspenzia očkovacia látka proti COVID-19 (ChAdOx1-S [rekombinantná]). Súhrn charakteristických vlastností lieku. Ods. 4.4 – Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní, str. 4. Dostupné on-line.

10⬆ COVID-19 Vaccine AstraZeneca injekčná suspenzia očkovacia látka proti COVID-19 (ChAdOx1-S [rekombinantná]). Súhrn charakteristických vlastností lieku. Ods. 4.2 – Dávkovanie a spôsob podávania, str. 2. Dostupné on-line.

11⬆ COVID-19 Vaccine Janssen injekčná suspenzia očkovacia látka proti COVID-19 (Ad26.COV2-S [rekombinantná]). Súhrn charakteristických vlastností lieku. Ods. 4.4 - Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní, str. 3. Dostupné on-line.

---

---

XX. Aký je zákonný rámec a aké sú zákonné limity výhrady vo svedomí v dnešnej farmaceutickej praxi na Slovensku?

(Čas čítania: 2 minúty)

(20.1) Uplatnenie si výhrady vo svedomí garantuje všetkým zdravotníckym pracovníkom na Slovensku bez ohľadu na vierovyznanie Etický kódex zdravotníckeho pracovníka¹, ktorý je ako príloha č. 4 zákona 578/2004 Z. – Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Uplatnenie si výhrady vo svedomí sa preto nutne nemusí odvolávať na žiadnu registrovanú cirkev na Slovensku a vyjadrenia, stanoviská či názory jej predstaviteľov. A naopak, svedomie ako ozvenu lex naturalis – teda prirodzeného zákona – v každom jednotlivcovi zároveň nemôže kvôli jeho rozsahu a variácii taxatívne² vymedzovať v rámci racionálnej únosnosti žiaden svetský zákon. Čo svetský zákon v štandardných situáciách môže a aj robí, je obmedzovať samotný výkon uplatnenia si výhrady vo svedomí na prípady, pri ktorých nehrozí bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia osôb.

(20.2) A ten, kto tvrdí, že uplatnením si konkrétnej výhrady vo svedomí môže dôjsť či došlo k bezprostrednému ohrozeniu života alebo zdravia osôb nesie dôkazné bremeno na svojej strane. Napokon, už samotný fakt, ak je pri konkrétne uplatnenej výhrade vo svedomí nutné zdĺhavé dokazovanie nespochybniteľnej kauzálnosti³ medzi nevydaním lieku/vakcíny lekárnikom a bezprostredným ohrozením života či zdravia, svedčí o tom, že zásada bezprostrednosti nebola naplnená. Pripomíname, že o tom, či bola alebo nebola uplatnená výhrada vo svedomí v súlade so zákonom sa môžu vysloviť iba svetské súdy v rámci všetkých stupňov prípustných odvolaní a dovolaní, ktoré má lekárnik ako občan k dispozícii, a zároveň platí, že súdy musia o konkrétnych prípadoch rozhodovať individuálne. Všetky nekonkrétne tvrdenia a odporúčania v tejto veci možno považovať bez rozhodnutia súdu výlučne za nezáväzný právny názor osoby, ktorá ich hlása. A naopak, vyhrážanie sa lekárnikom, aby si neuplatňovali výhradu vo svedomí môže napĺňať niektoré skutkové podstaty trestného zákona⁴.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

Poznámky a zdroje:

---

1⬆ Etický kódex zdravotníckeho pracovníka. Príloha č. 4 k zákonu 578/2004 Z.z. – Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dostupné on-line.

2⬆ taxatívne, teda podrobne, úplne, menovite uvedený, určený výpočtom; Slovník cudzích slov (akademický). 2., doplnené a prepracované vyd. Spracoval kolektív autorov pod vedením V. Petráčkovej a J. Krausa. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá 2005. 1054 s. ISBN 80-10-00381-6.

3⬆ kauzálnosť je príčinná súvislosť alebo podmienenosť, kauzalita, príčinnosť založený na vzťahu medzi príčinou a účinkom; kauzálny – syn. príčinný; Slovník súčasného slovenského jazyka. H – L. Ved. red. A. Jarošová – K. Buzássyová. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 2011. 1087 s. ISBN 978-80-224-1172-1.

4⬆ Podľa zákona č. 300/2005 Z. z. – Trestný zákon, napr.: § 192 Nátlak; § 193 Obmedzovanie slobody vyznania § 361 Šírenie poplašnej správy; § 359 Násilie proti skupine obyvateľov; § 360 Nebezpečné vyhrážanie; § 360a Nebezpečné prenasledovanie; § 373 Ohováranie, ap. Dostupné on-line.

---

---

XXI. Akým spôsobom si výhradu vo svedomí uplatňujú členskí farmaceuti o. z. Lekárnici za život – Slovensko?

(Čas čítania: 3 minúty)

(21.1) Členovia o. z. Lekárnici za život – Slovensko si uplatňujú výhradu vo svedomí podľa všeobecnej a špecifickej časti dispenzačných protokolov vydávaných združením v súlade s Etickým kódexom lekárnika za život¹.

(21.2) Nečlenom odporúčame požiadať o členstvo v o. z. Lekárnici za život – Slovensko podaním elektronickej prihlášky na tomto odkaze.

(21.3) Po prijatí za člena vedieme farmaceuta k tomu, aby predložil zamestnávateľovi automaticky generované Oznámenie o začatí uplatňovania si výhrady vo svedomí podľa Registra svedomiu repugnantných liečiv v súlade s Etickým kódexom zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu č. 4 zákona 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve.

(21.4) Členským farmaceutom pripomíname, že podľa spomínaného Etického kódexu: „Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník uplatní výhradu svedomia, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa a pri uplatnení výhrady svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj svojich pacientov.“ (ods. 3, časť Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania, Príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z. - Etický kódex zdravotníckeho pracovníka)

(21.5) Farmaceut po registrácii počká na doručenie osobných vizitiek, prostredníctvom ktorých si bude môcť už ako člen uplatňovať výhradu vo svedomí a hárkov, do ktorých sa uplatnenie výhrady môže zapisovať pred jej zaznačením do elektronickej databázy.

(21.6) Našich členov vedieme k tomu, aby ochotne a bez predsudkov prijali požiadavku pacienta na dispenzáciu akýchkoľvek liekov či zdravotníckych pomôcok, rovnako s výdajom voľným ako i výdajom viazaným na recept.

(21.7) Pokiaľ si farmaceut nie je istý stupňom repugnancie alebo RSR klasifikáciou požadovaného lieku či zdravotníckej pomôcky, môže si ich kedykoľvek overiť v Registri svedomiu repugnantných liečiv podľa názvu, registračného čísla produktu alebo podľa kódu štátnej autority (ŠÚKL) na tomto odkaze.

(21.8) V prípade, ak farmaceut liek či zdravotnícku pomôcku v RSR liečiv nenašiel, vedieme ho k tomu, aby pokračoval v bežnej dispenzácii. Pokiaľ je ale farmaceut presvedčený o tom, že daný produkt by sa v RSR liečiv mal nachádzať, po pracovnej dobe o tom má možnosť informovať predsedu správneho kolégia na e-mailovej adrese

(21.9) Následne, ak existuje dôvod na uplatnenie si výhrady vo svedomí podľa RSR liečiv, na reverze osobnej vizitky ho farmaceut vyznačí spolu s poradovým číslom navštívenky a podá ju pacientovi so slovami:

(21.10) „V súlade s etickým kódexom zdravotníckeho pracovníka si na výdaj lieku / zdravotníckej pomôcky, ktor-ý/-ú si žiadate, uplatňujem výhradu vo svedomí.“

(21.11) Farmaceut teraz pristúpi k dispenzačnému minimu, resp. optimu podľa príslušného dispenzačného protokolu pri zachovaní 1 a 2 § 32 Vyhlášky MZ SR č. 198/2001 Z. z. o tom, že (ods. 1) dispenzácia je informačná a poradenská činnosť o liekoch a zdravotníckych pomôckach, ktorú vykonávajú osoby oprávnené vydávať lieky a zdravotnícke pomôcky pre pacientov. (ods. 2) Informácie a rady sa podávajú tak, aby sa dodržala účinnosť a bezpečnosť liečby liekmi a zdravotníckymi pomôckami.

(21.12) Pokiaľ pacient trvá na vydaní lieku či zdravotníckej pomôcky napriek poučeniu v rámci dispenzácie spojenej s uplatnením si výhrady vo svedomí, farmaceut by mal pacienta povzbudiť k uplatneniu si svojho práva na slobodný výber zdravotníckeho pracovníka: „Zdravotnícky pracovník pomáha pacientom uplatňovať právo slobodného výberu zdravotníckeho pracovníka,“ (ods. 5, časť Všeobecné povinnosti zdravotníckeho pracovníka, Príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z. - Etický kódex zdravotníckeho pracovníka).

(21.13) Ak nastala situácia z predchádzajúceho odseku, potom až po vykonaní úkonov z ods. 3.11 až 3.13 inštruujeme farmaceutov, aby privolali svojho kolegu, o ktorom s istotou vedia, že si výhradu v tejto veci neuplatňuje, resp. keď to nie je možné, odporúčame farmaceutom, aby oboznámili pacienta s polohou inej najbližšej lekárne.

(21.14) Uplatnenie výhrady spolu s pozorovaním a poradovým číslom vydanej vizitky potom farmaceut zaznačí do elektronického systému na tomto odkaze (alebo predtým do hárku na to určeného).

⬆ späť na obsah ⬆ 

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

1⬆ Lekárnici za život – Slovensko: Článok III Stanov – Etický kódex lekárnika za život. Dostupné on-line.

---

---

XXII. Kedy nemožno považovať výhradu vo svedomí za uplatnenú podľa Etického kódexu lekárnika za život?

(Čas čítania: 2 minúty)

(22.1) Za uplatnenie si výhrady vo svedomí farmaceutom pri dispenzácii liekov či zdravotníckych pomôcok v súlade s Etickým kódexom lekárnika za život možno považovať iba jej uplatnenie si podľa uvedených bodov všeobecnej a špecifickej časti dispenzačných protokolov vydaných z. Lekárnici za život – Slovensko.

(22.2) Za uplatnenie si výhrady vo svedomí neúctivo voči pacientovi, postupom zásadne odlišným od toho, ktorý je uvedený v tomto protokole alebo na také lieky či zdravotné pomôcky, ktoré sa nenachádzajú v RSR liečiv, nenesie z. Lekárnici za život – Slovensko žiadnu právnu či morálnu zodpovednosť a na takéto uplatnenie si výhrady sa nevzťahuje bez výhrad ani právna ochrana, ktorú poskytujú Prvé lekárnické odbory svojim členom voči zamestnávateľovi práve v tejto veci.

(22.3) Avšak, okrem toho, že je zákonnou povinnosťou každého zdravotníckeho pracovníka byť za všetkých okolností vo svojich profesionálnych rozhodnutiach nezávislý, pre veriaceho lekárnika je výkon svojho povolania v súlade so svojím svedomím osobnostne smerodajný. A preto si z. Lekárnici za život – Slovensko uvedomuje, že nemá morálne právo diktovať obsah svedomia jednotlivcom – či už členským lekárnikom, tobôž nie pacientom – a preto každé uplatnenie si výhrady vo svedomí členským lekárnikom nie podľa tohto protokolu musia byť posudzované individuálne z hľadiska Etického kódexu lekárnika za život, z hľadiska zákonnosti postupu dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, ďalej z hľadiska odbornosti pri dispenzácii a z hľadiska prejavenia úctivosti a ľudskosti voči pacientovi, vrátane zachovania ochotnej pomoci pacientovi pri uplatnení si jeho práva na slobodný výber farmaceuta, ktorý mu vydá liek či zdravotnícku pomôcku, na vydanie ktorej si členský farmaceut uplatňuje výhradu vo svedomí.

(22.4) Členstvo v združení Lekárnici za život – Slovensko je dobrovoľné, farmaceuti doň môžu slobodne vstúpiť i z neho slobodne vystúpiť, a preto aj napriek vyššie uvedenému máme za to, že ten, kto sa stal členom združenia a zotrváva v ňom, prijíma naše odporúčania, rady, RSR klasifikácie a stupne repugnancie uvedené v RSR liečiv, a prijíma ich zo svojej vôle nezávisle a slobodne za svoje a pokiaľ má k niektorým aspektom pôsobnosti združenia výhrady, je každý členský farmaceut pozvaný uplatniť svoje ďalšie práva, ktoré mu vyplývajú zo Stanov združenia.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

---

---

XXIII. Čo o výhrade vo svedomí farmaceutov povedal Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pichon a Sajous verzus Francúzsko?

(Čas čítania: 4 minúty)

(23.1) V prípade Pichon a Sajous verzus Francúzsko¹ boli farmaceut Bruno Pichon a farmaceutka Marie-Line Sajous odsúdení francúzskymi súdmi za to, že odmietli trom ženám vydať v lekárni antikoncepciu. Pred Európskym súdom pre ľudské práva namietali, že tým došlo k porušeniu ich práva na slobodu náboženského vyznania podľa článku 9² Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd³. Odvolávali sa pritom na to, že výhradu vo svedomí si uplatňovali na základe slobody náboženstva. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil ich sťažnosť za neprijateľnú a uzavrel prípad tak, že odsúdenie farmaceutov francúzskymi súdmi za to, že odmietli poskytnúť službu zdravotnej starostlivosti podľa vnútroštátneho zákona, nespadalo pod článok 9 Dohovoru. Vyhlásením sťažnosti za neprijateľnú Európsky súd pre ľudské práva potvrdil svoj názor, že právo domáhané sťažovateľmi nespadá pod článok 9 Dohovoru, avšak pre potvrdenie tohto svojho názoru poskytol len veľmi málo dôvodov.

(23.2) Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pichon a Sajous vyložil článok 9 Dohovoru tak, že tento ochraňuje osobné a náboženské presvedčenie jednotlivca v rozsahu jeho individuálneho svedomia ako vnútornej záležitosti „forum internum“ a konštatoval, že „článok 9 Dohovoru nie vždy zaručuje právo správať sa na verejnosti spôsobom riadiacim sa daným presvedčením.“⁴ Tým Európsky súd pre ľudské práva redukoval ochranu článku 9 Dohovoru na „pobožnosť alebo iné náboženské prejavy súvisiace s pobožnosťami, ktoré sú prejavom praktikovania náboženstva alebo presvedčenia všeobecne prijateľným spôsobom“⁵ ako sú bohoslužba, vierouka, praktikovanie viery a zachovávanie obradov. Pritom vyslovil názor, že pod termínom „praktikovanie“ „... sa nemusí rozumieť každý skutok alebo každý spôsob správania, motivovaný alebo podnietený náboženským vyznaním či presvedčením.“⁶ Týmto spôsobom bolo žitie vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi vyhnané svetským súdom z ulíc za brány kostola a vlastného obydlia.

(23.3) Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že:

(23.3.1) „...pokiaľ bude predaj antikoncepcie legálny a antikoncepcia nebude dostupná na lekársky predpis inde než v lekárňach, sťažovatelia nemôžu uprednostniť svoje náboženské presvedčenie a vnucovať ho ostatným ako ospravedlnenie svojho odmietnutia predávať takéto produkty, nakoľko toto presvedčenie môžu prejavovať mnohými inými spôsobmi mimo tejto profesionálnej sféry.“⁷

(23.4) Európsky súd pre ľudské práva pri svojom rozhodovaní zohľadňoval tiež vtedy vo Francúzsku platné vnútroštátne zákony, pričom sa odvolával na francúzsky kódex spotrebiteľa, podľa ktorého nie je možné odmietnuť predať produkt či poskytnúť službu bez legitímneho dôvodu, a zároveň na francúzsky kódex verejného zdravia, podľa ktorého môžu byť lieky na lekársky predpis vydávané iba v lekárni a farmaceutom.

(23.5) V prípade Pichon a Sajous sa Európsky súd pre ľudské práva rozhodol pokračovať vo svojej dlhotrvajúcej praxi neuznávať výhradu vo svedomí ako prejav náboženského vyznania alebo presvedčenia v zmysle článku 9 Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva tak v tejto oblasti dlhodobo vyvíja aktivitu smerom k povyšovaniu „ženských reprodukčných práv“ nad základné ľudské právo na život nenarodených, ktoré chránia farmaceuti uplatnením si výhrady vo svedomí pri výdaji konkrétnych liekov či zdravotníckych pomôcok.

(23.6) Vyňatie výhrady vo svedomí z rozsahu ochrany podľa článku 9 Dohovoru jednoznačne navodzuje mienku, že poznanie o momente počiatku ľudského života podložené vedeckými argumentami a scitlivené náboženskou etikou nie je z istého neznámeho a Európskym súdom pre ľudské práva nevysvetleného dôvodu hodné rešpektu – a tak môže dochádzať k diskriminácii jeho uplatňovateľov.

(23.7) Pri takto zavedenej rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva je o to dôležitejšie, aby si aj naši biskupi uvedomili, že na Slovensku manifestované naplnenie obsahu výhrady vo svedomí farmaceutov výlučne obmedzovaním „reprodukčných práv ženy“ pri výdaji hormonálnej antikoncepcie je v kontexte súčasnej spoločensko-politickej situácie kontraproduktívne. Naopak, koncepcia Registra svedomiu repugnantných liečiv s uplatňovaním si výhrady vo svedomí podľa dispenzačných protokolov – s ktorou prichádza naše združenie – je prísne antidiskriminačná, systematická a vedecká, i keď primárne scitlivená katolíckou mravoukou a vo svojej komplexnosti odhaľuje najvlastnejšiu túžbu Katolíckej cirkvi chrániť ľudský život od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Zahrnutím vakcín či liekov vyprodukovaných či testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilných abortov do tejto koncepcie jasnejšie vydávame svetu svedectvo o pohnútkach nášho srdca, ktoré nevedie nenávisť, ale láska. A ktoré nekladie bremeno mravných povinností iba na ženy, ale aj na mužov.

(23.8) Na záver dodajme, že právny poriadok Slovenskej republiky – ako sme sa už skôr zmienili – obsahuje na rozdiel od toho francúzskeho v sebe zakomponované právo na výhradu vo svedomí garantované zdravotníckym pracovníkom, medzi ktorých farmaceuti zo zákona patria.

⬆ späť na obsah ⬆ 

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XXIV. Kto pred orgánmi Slovenskej republiky dosvedčuje, či bolo konkrétne uplatnenie si výhrady vo svedomí farmaceutom či rodičom „podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi“, teda podľa medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Sv. stolicou?

(Čas čítania: 2 minúty)

(24.1) Katolícky farmaceut na Slovensku by sa vo veci výhrady vo svedomí mal s dôverou odvolávať aj na článok 7 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, v ktorej sa Slovenská republika zaviazala uznávať „každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi“¹. Táto medzinárodná zmluva má dokonca podľa ods. 5 Čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky „prednosť pred zákonmi“ Slovenskej republiky².

(24.2) Nezávislým a autonómnym subjektom medzinárodného práva, ktorý je jednou zo zmluvných strán tejto „základnej zmluvy“ je Svätá stolica ako držiteľka suverenity štátu Vatikán – nie Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike, nie Konferencia biskupov Slovenska, nie Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska, ani žiaden biskup ako jednotlivec. Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike, resp. Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike sú subjektami vnútroštátneho práva podľa zákona č. 308/1991 Zb. – Zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Konferencia biskupov Slovenska je orgán, respektíve útvar Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike s odvodenou právnou subjektivitou, ktorú zastupuje jej predseda. Každý diecézny biskup vystupujúci za príslušné biskupstvo je štatutárnym orgánom Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky.

(24.3) Zástupcom Svätej stolice – teda štátu Vatikán – na Slovensku je podľa medzinárodného práva apoštolský nuncius. Nuncius je akreditovaným veľvyslancom – teda diplomatom najvyššieho rádu – štátu Vatikán na Slovensku. Apoštolský nuncius je podľa uznesenia Viedenského kongresu z roku 1815 automaticky doyenom³ diplomatického zboru bez ohľadu na služobný vek a požíva hodnosť titulárneho arcibiskupa. Jedine apoštolský nuncius zastupuje plnoprávne záujmy Svätej stolice – teda štátu Vatikán – na Slovensku.

(24.4) O tom, na čo sa môže vzťahovať alebo na čo sa už nemôže vzťahovať výhrada vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi – ktorej najvyšším reprezentatívnym orgánom s povahou morálnej osoby „ex ipsa ordinatione divina“⁴, teda „zo samého božského nariadenia“ je Svätá stolica – môže s definitívnou platnosťou vo svedomí i podľa medzinárodnej zmluvy rozhodnúť iba pápež, a to jedine spôsobom ex cathedra⁵ alebo s výhradou omylnosti Kongregácia pre náuku viery ako súčasť Rímskej kúrie ako ústredného administratívneho a súdneho orgánu Svätej stolice, teda štátu Vatikán. Túto skutočnosť môže následne dosvedčiť pred slovenským svetským súdom apoštolský nuncius vystupujúci v mene celého diplomatického zboru Svätej stolice na Slovensku.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XXV. Akým testom proporcionality zatiaľ prešlo na Ústavnom súde Slovenskej republiky „povinné očkovanie“ a aké bolo stanovisko Ústavného súdu Českej republiky k „povinnému očkovaniu“?

(Čas čítania: 3 minúty)

(25.1) V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 12. 2014 vedeného pod spisovou značkou PL. ÚS 10/2013-146¹ sa uvádza, že:

(25.1.1) „...ústavný súd uzatvára, že § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy.“

(25.2) Ústavný súd tým potvrdzuje, že sa problematikou očkovania zaoberal len z hľadiska „práva na súkromie“ a teda, že pri teste proporcionality pri kolízii ústavných práv jednotlivcov a verejného záujmu na ochrane zdravia ľudí ústavný súd nestaval proti sebe náboženské právo výhrady vo svedomí pre ochranu práva na život pri použití vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách voči verejnému záujmu na ochrane zdravia spoločnosti.

(25.3) Je teda otázne, ako by vyšiel Ústavnému súdu Slovenskej republiky test proporcionality v užšom slova zmysle pri teste zachovania maxima z obidvoch základných práv. Čo by zostalo v takomto teste z práva na prejavovanie náboženského presvedčenia formou výhrady vo svedomí na uvedený typ vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilných potratov, pri ktorých neexistuje alternatíva, ak by bol občan Slovenskej republiky proti svojej vôli donútený zrieknuť sa svojho náboženského presvedčenia v tak fundamentálnej veci ako je právo na život?

(25.4) Navyše, Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze III. ÚS 449/06 zo dňa 3. 2. 2011 spisová značka N 10/60 SbNU 97 konštatuje, že:

(25.4.1) „...neočkovanie jednotlivého dieťaťa nepredstavuje z dôvodu celkovej ‚zaočkovanosti‘ detskej populácie žiadne nebezpečenstvo, a preto tu nie je splnený ani verejný záujem na očkovaní proti vôli zákonného zástupcu (a dieťaťa).“²

(25.5) V takýchto prípadoch je zároveň naplnená aj podmienka Pápežskej akadémie za život (PAPŽ), ktorú kladie pri ochoreniach, proti ktorým neexistujú etické vakcíny, keď tvrdí, že „je správne zdržať sa použitia týchto vakcín, pokiaľ je to možné bez toho, aby tým boli deti a nepriamo i obyvateľstvo ako celok vystavené značnému ohrozeniu zdravia.“³ Katolícka mravouka tiež podľa PAPŽ pripúšťa vzdialenú pasívnu materiálnu spoluprácu na zle ako extrema ratio, teda ako krajné riešenie, ak by jej odmietnutie malo spôsobiť človeku vážne ťažkosti (prepustenie z práce živiteľa rodiny, ap.).

(25.6) Aj podľa „Inštitútu strategických analýz“ z r. 2018 povinné očkovanie odmieta na Slovensku len 2,4 % obyvateľstva.⁴ A z tohto beztak malého čísla nemôže hŕstka katolíkov, ktorých svedomie je scitlivené natoľko, že by chceli na seba dobrovoľne prevziať bremeno ťažkostí súvisiacich s tým, že odmietnu hoc i vzdialenú materiálnu spoluprácu na zle a nedajú seba či svoje deti zaočkovať vakcínou vyprodukovanou na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách, predstavovať z dôvodu celkovej „zaočkovanosti“ celej populácie žiadne nebezpečenstvo, a preto tu nie je splnený ani verejný záujem na očkovaní proti vôli zákonného zástupcu (a dieťaťa).

(25.7) Z predmetného nálezu Ústavného súdu Českej republiky sa ďalej dozvedáme, že:

(25.7.1) „Orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o vynútení alebo sankcionovaní zákonnej povinnosti podrobiť sa očkovaniu, musí preto vziať do úvahy sťažovateľom predkladané výnimočné dôvody, prečo sa odmietol podrobiť očkovaniu. V prípade, že v nich sú také okolnosti, ktoré zásadným spôsobom volajú po zachovaní autonómie danej osoby, to samozrejme pri súčasnom zachovaní opačne pôsobiaceho verejného záujmu..., a teda pre výnimočné nesankciovanie povinnosti podrobiť sa očkovaniu, nesmie orgán verejnej moci zmienenú povinnosť podrobiť sa očkovaniu sankcionovať či inak vynucovať.“⁵

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XXVI. Aké podmienky by malo obsahovať podmienečné odopretie súhlasu zákonného zástupcu na štátom nariadené povinné pravidelné očkovania maloletej dcéry alebo syna podľa dosiahnutého veku uplatnením si výhrady vo svedomí?

(Čas čítania: 3 minúty)

(26.1) Vo svetle skutočností uvedených v predchádzajúcich kapitolách máme preto za to, že by stálo za preskúmanie Ústavným súdom Slovenskej republiky rozhodnutie súdov nižšej inštancie vo veci odopretia alebo podmienečného odopretia súhlasu zákonného zástupcu na štátom nariadené povinné pravidelné očkovania maloletej dcéry alebo syna podľa dosiahnutého veku uplatnením si výhrady vo svedomí. Oznámenie o takomto odopretí by zákonný zástupca pred očkovaním zaslal najskôr písomne pediatrovi svojho dieťaťa a tiež na vedomie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, resp. jeho príslušnej regionálnej pobočke, v ktorej gescii je prejednanie priestupku spáchaného na tomto úseku zákona¹.

(26.2) V takomto oznámení by mohol zákonný zástupca maloletého alebo maloletej oznámiť, že nedáva až do odvolania súhlas na jeho, resp. jej štátom nariadené povinné pravidelné očkovania, a to napr. za týchto podmienok:

(26.2.1) Do času, kým príslušné orgány nezabezpečia taký výskum a vývoj alebo takú výrobu a certifikáciu vakcín proti ochoreniam uvedeným v tomto oznámení, pri ktorých bude zaručená a povinne štandardizovaným spôsobom deklarovaná etická nespornosť celého procesu vývoja a výroby vakcín proti ochoreniam uvedeným v tomto oznámení, aby si občan Slovenskej republiky na základe uplatnenia si výhrady vo svedomí mohol vybrať z etickým spôsobom vyvinutých a vyrobených vakcín.

(26.2.2) Do času, kým príslušné orgány nezabezpečia taký výskum a vývoj a takú výrobu a certifikáciu vakcín(y) proti ochoreniam uvedeným v tomto oznámení, pri ktorých vírus, ktorý má byť súčasťou vakcíny, nebude rozmnožovaný na žiadnych ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z usmrtených ľudských embryí a plodov a všetky ďalšie aspekty vývoja a výroby vakcíny budú etické.

(26.2.3) Do času, kým príslušné orgány nedefinujú a nelegalizujú osobitnú schému odškodnenia ujmy na zdraví spôsobenej štátom nariadeným povinným pravidelným očkovaním proti ochoreniam uvedeným v tomto oznámení.

(26.3) Napokon, podmienečné odmietnutie štátom nariadeného povinného pravidelného očkovania ako celku by mohol zákonný zástupca odôvodniť tým, že štát v schéme povinného očkovania nevytvoril doteraz relevantnú schému označovania rôznych typov a druhov vakcín z hľadiska etickosti ich vývoja, výroby a certifikácie vzhľadom na matériu výhrady vo svedomí popísanú v oznámení. A preto nie je možné dospieť k presvedčivému záveru, že vývoj a výroba ktorýchkoľvek vakcín zaradených do očkovacieho kalendára prebiehala eticky v celej dĺžke a šírke vývojového a výrobného procesu bez hĺbkového štúdia vývojových postupov každej jednej dostupnej vakcíny, čím štát diskriminuje veriaceho človeka tým, že ho nepriamo núti vynakladať úsilie na štúdium etických aspektov vývoja a výroby daných očkovacích látok.

(26.4) Táto skutočnosť je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, v ktorej stojí:

(26.4.1) „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“²

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XXVIII. Čo hovorí Nová charta zdravotníckych pracovníkov Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na tému vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách?

(Čas čítania: 2 minúty)

(28.1) Všetky nasledovné odseky sú doslovným prepisom kapitoly Prevencia a vakcíny z Novej charty zdravotníckych pracovníkov^1A Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve:

(28.1.1) „Z hľadiska prevencie infekčných chorôb je nepochybne pozitívnym prístupom vývoj vakcín a ich používanie v boji proti infekciám prostredníctvom povinného očkovania všetkých obyvateľov, ktorých sa to týka.

(28.1.2) Príprava niektorých vakcín v určitých prípadoch využíva ‚biologický materiál‘ nedovoleného pôvodu, ako napríklad v prípade bunkových línií pochádzajúcich z umelo potratených plodov. Etické problémy tu spočívajú v spolupráci na zle a na pohoršení, ktoré vyplývajú zo závažného priestupku proti životu a proti integrite, ktorá prináleží každej ľudskej bytosti.¹

(28.2) Nie používaniu biologického materiálu s nedovoleným pôvodom.

(28.2.1) Je povinnosťou všetkých prejaviť nesúhlas s používaním biologického materiálu s nedovoleným pôvodom na prípravu vakcín – a žiadať zdravotnícke systémy, aby pripravili iné typy vakcín.²

(28.2.2) V niektorých prípadoch výskumníci pracujú s ‚biologickým materiálom‘ nedovoleného pôvodu, nie priamo vyrobený tými, ktorí ho používajú, ale zakúpený na trhu; v takýchto situáciách by mohlo dôjsť k odvolávaniu sa na kritérium nezávislosti, teda neprítomnosť blízkeho spojenia s nedovoleným konaním. Avšak výskumníci majú pri svojej profesionálnej činnosti povinnosť vyhýbať sa tomu, aby spôsobili pohoršenie.

(28.3) Povinnosť dištancovať sa od nespravodlivých právnych rámcov.

(28.3.1) Kvôli tomu ‚povinnosť odmietnuť taký »biologický materiál« – aj keď neexistuje blízke spojenie medzi bádateľmi a činnosťou technikov umelého oplodnenia alebo s tými, ktorí sa dopúšťajú interrupcie, alebo ak chýba dohoda s centrami umelého oplodnenia – vyplýva z povinnosti dištancovať sa pri vykonávaní vlastnej bádateľskej činnosti od závažne nespravodlivého legislatívneho rámca a jasne potvrdzovať hodnotu ľudského života‘.³

(28.3.2) Prirodzene, v tomto všeobecnom právnom rámci sú rozličné miery zodpovednosti, takže môžu existovať vážne dôvody, morálne primerané, na použitie takéhoto ‚biologického materiálu‘; avšak pre výskumníkov zostáva platnou povinnosť prejaviť nesúhlas a snažiť sa používať taký biologický materiál, ktorého pôvod nie je nedovolený⁴.“

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XXIX. Akého druhu „cooperatione ad malum“, teda „spolupráce na zle“ sa podľa katolíckej mravouky dopúšťajú dispenzujúci lekárnici a užívatelia vakcín vyprodukovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách?

(Čas čítania: 2 minúty)

(29.1) Pápežská akadémia pre život založená pápežom Jánom Pavlom II. v časti Aplikácia etiky na použitie vakcín pripravovaných na bunkách, ktoré pochádzajú z umelo potratených embryí a plodov svojho dokumentu Morálne úvahy o vakcínach pripravovaných z buniek získaných z potratov ľudských plodov, hovorí:

(29.1.1) „Čo sa týka tých, ktorí takéto vakcíny potrebujú zo zdravotných dôvodov, treba zdôrazniť, že na rozdiel od akejkoľvek formálnej spolupráce, vo všeobecnosti lekári a rodičia, ktorí sa uchýlia k použitiu takýchto vakcín u svojich detí, aj keď vedia o ich pôvode (umelý potrat), dopúšťajú sa veľmi vzdialenej nepriamej materiálnej (teda veľmi slabej) spolupráce na vykonaní pôvodného umelého potratu, nepriamej materiálnej spolupráce na predaji buniek pochádzajúcich z umelých potratov a priamej materiálnej spolupráce na predaji vakcín, pri výrobe ktorých sa takéto bunky používajú. Spolupráca je teda intenzívnejšia na strane autorít a národných systémov zdravotnej starostlivosti, ktoré schvaľujú použitie takýchto vakcín.

(29.1.2) V tejto situácii je však dôležité, že ide o pasívnu spoluprácu. Je na veriacich a svedomitých občanoch (otcoch rodín, lekároch atď.), aby sa postavili na odpor ( použitím výhrady svedomia) proti čoraz rozšírenejším útokom na život a proti ‚kultúre smrti‘, z ktorej tieto útoky vyvierajú. Z tohto uhla pohľadu použitie vakcín, ktorých výroba je spojená s umelým potratom, vytvára prinajmenšom nepriamu vzdialenú pasívnu materiálnu spoluprácu na umelom potrate a priamu pasívnu materiálnu spoluprácu na predaji takýchto vakcín. Navyše, v rovine kultúry použitie takýchto vakcín prispieva k vytvoreniu všeobecného spoločenského súhlasu s konaním farmaceutického priemyslu, ktorý ich vyrába nemravným (amorálnym) spôsobom.“¹

(29.2) Použitie takýchto vakcín bolo teda klasifikované ako nepriama vzdialená pasívna materiálna spolupráca na umelom potrate a ako priama pasívna materiálna spolupráca na predaji takýchto vakcín, odopretie účasti na ktorej Učiteľský úrad Cirkvi záväzne nevyžaduje. Nemáme vedomosť o tom, že by uplatnenie si výhrady vo svedomí hoc i na vzdialenú pasívnu materiálnu spoluprácu na zle („cooperatione ad malum“) Učiteľský úrad Cirkvi vo svojich dokumentoch zakazoval.

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

1⬆ Pontifical Academy for Life Statement: Moral Reflections on Vaccines Prepared from Cells Derived from Aborted Human Foetuses. Linacre Q. 2019; 86 (2-3): 182-187. DOI: 10.1177/0024363919855896 Dostupné on-line. Slovenský preklad dostupný on-line. Pápežská akadémia pre život: Morálne úvahy o vakcínach pripravovaných z buniek získaných z potratov ľudských plodov. 5. júna 2005.

---

---

XXX. Sme nezávisle od skúsenosti – teda „apriori“ – morálne povinní alebo sme morálne oprávnení v krajnej núdzi – teda ako „extrema ratio“ – zaočkovať sa vakcínou vyprodukovanou alebo testovanou na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach či líniách?

(Čas čítania: 3 minúty)

(30.1) Ods. 35 v časti Používanie ľudského „biologického materiálu“ získaného nedovoleným spôsobom z inštrukcie Kongregácie pre náuku viery Dignitas personae – O niektorých otázkach bioetiky, ktorej znenie schválil pápež Benedikt XVI., hovorí:

„Tak napríklad ohrozenie zdravia detí môže oprávňovať ich rodičov na použitie nejakej vakcíny, pri ktorej boli použité isté zložky nedovoleného pôvodu, pričom zostáva nedotknutou povinnosť všetkých prejaviť jasný nesúhlas v tejto veci a žiadať zdravotnícke systémy, aby dali k dispozícii iné typy vakcín.“¹

(30.2) Ods. 35 v časti Používanie ľudského „biologického materiálu“ získaného nedovoleným spôsobom z inštrukcie Kongregácie pre náuku viery Dignitas personae – O niektorých otázkach bioetiky, ktorej znenie schválil pápež Benedikt XVI., hovorí:

„V tejto súvislosti je nedostatočné kritérium nezávislosti formulované niektorými etickými komisiami, totiž tvrdenie, že by bolo eticky dovolené používať ‚biologický materiál‘ nedovoleného pôvodu vždy, keď existuje jasné oddelenie tých, ktorí embryá produkujú, zmrazujú a zabíjajú, od bádateľov, ktorí uskutočňujú vedecké experimenty. Kritérium nezávislosti nestačí, aby sa vyhol protirečeniu ten, kto tvrdí, že neschvaľuje nespravodlivosť, ktorej sa dopúšťajú druhí, a zároveň prijíma na vlastnú prácu ‚biologický materiál‘, ktorý druhí získali takýmto nespravodlivým konaním.“²

(30.3) Pápežská akadémia pre život založená pápežom Jánom Pavlom II. v časti Aplikácia etiky na použitie vakcín pripravovaných na bunkách, ktoré pochádzajú z umelo potratených embryí a plodov svojho dokumentu Morálne úvahy o vakcínach pripravovaných z buniek získaných z potratov ľudských plodov, hovorí:

„Čo sa týka ochorení, proti ktorým nie sú dostupné alternatívne vakcíny, ktoré by boli eticky prijateľné, je správne zdržať sa používania takýchto vakcín – pokiaľ je to možné bez toho, aby tým boli deti a nepriamo i populácia ako celok vystavení značnému ohrozeniu zdravia. Ak sú však už spomínané skupiny vystavené významnému ohrozeniu ich zdravia, môžu sa na zásade dočasnosti použiť aj vakcíny, s ktorými sú spojené morálne otázky. Z hľadiska morálnosti nie je povinné vyhnúť sa pasívnej materiálnej spolupráci [na zle], pokiaľ by to malo spôsobiť vážne ťažkosti [tomu, kto sa takejto materiálnej spolupráci na zle vyhnúť chce].“³

(30.4) Pápežská akadémia pre život založená pápežom Jánom Pavlom II. v časti Aplikácia etiky na použitie vakcín pripravovaných na bunkách, ktoré pochádzajú z umelo potratených embryí a plodov svojho dokumentu Morálne úvahy o vakcínach pripravovaných z buniek získaných z potratov ľudských plodov, hovorí:

„Na záver je potrebné zdôrazniť nasledovné: sme prísne povinní používať alternatívne vakcíny a uplatňovať si výhradu vo svedomí voči tým [vakcínam], s ktorými sú spojené morálne otázky; čo sa týka vakcín bez dostupných alternatív je potrebné opätovne zdôrazniť, že je nevyhnutné viesť zápas za to, aby boli vyhotovené iné [vakcíny], rovnako ako je potrebné zdôrazniť, že používanie tých terajších je oprávnené do času a iba do takej nevyhnutnej miery, aby sa predišlo vážnemu ohrozeniu nielen vlastného dieťaťa, ale tiež – a to obzvlášť – zdravotnému stavu obyvateľstva ako celku a najmä tehotných žien; takáto [konštatovaná morálna] oprávnenosť použitia týchto očkovacích látok by sa však nemala nesprávne vykladať tak, že [morálne] oprávnená je ich výroba, marketing a používanie, ale má sa chápať ako pasívna materiálna spolupráca [na zle] a v jej najmiernejšom a najširšom zmysle tiež aj ako aktívna [materiálna spolupráca na zle], ktorá je morálne oprávnená ako extrema ratio [hraničné riešenie, posledná možnosť] z dôvodu potreby zabezpečiť dobro svojich detí a ľudí, ktorí s nimi prichádzajú do styku (tehotné ženy); k takejto spolupráci dochádza v kontexte morálneho nátlaku na svedomie rodičov, ktorí sú nútení rozhodnúť sa konať proti svojmu svedomiu alebo tak, aby ohrozili zdravie svojich detí a obyvateľstva ako celku. Táto možnosť výberu je nespravodlivá, a preto je potrebné ju čím-skôr odstrániť.“⁴

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---

---

XXXI. Môžu predvídateľné zdanlivo dobré dôsledky zlého skutku zmeniť jeho mravný charakter? Možno za predmet mravného skutku uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku?

(Čas čítania: 11 minút)

(31.1) Pápež Ján Pavol II. v čl. 47 časti II. „Prišiel som, aby mali život“ encykliky Evangelium vitae – O hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života hovorí:

„Žiaden človek však nemôže svojvoľne rozhodovať o tom, či má žiť, či zomrieť; jediným a absolútnym Pánom, ktorý môže také rozhodnutie urobiť, je Stvoriteľ – ten, v ktorom ‚žijeme, hýbeme sa a sme‘ (Sk 17,28).“¹

(31.2) Pápež Ján Pavol II. v čl. 57 v časti III. „Nezabiješ. Svätý Boží zákon“ encykliky Evangelium vitae – O hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života hovorí:

„Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. ‚Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť.‘²“³

(31.3) Páter prof. ThDr. MUDr. Ján Ďačok SJ, Ph. D. v predstavení inštrukcie Kongregácie pre vieroučné otázky Donum vitae – O rešpektovaní začínajúceho sa ľudského života a o dôstojnosti plodenia, ktorej znenie schválil pápež Ján Pavol II., v bode tri uvádza:

„Avšak čestný cieľ a subjektívne dobré úmysly samy ešte nestačia na to, aby sa z morálneho hľadiska pokladalo za dovolené použitie akéhokoľvek prostriedku, ktoré má dnešná biomedicínska technika k dispozícii. To, čo je technicky možné, ešte neznamená, že je tým už aj prípustné z morálneho hľadiska. A preto Učiteľský úrad Cirkvi nemôže pripustiť ani najmenší kompromis s takým prístupom, v ktorom subjektívna túžba je jediným a dostatočným kritériom, aby sa ospravedlnil akýkoľvek lekársky zákrok.“⁴

(31.4) Pápež Pavol VI. v ods. 14 časti II. „Základné princípy učenia encykliky“ Humanae vitae, napísal:

„Ak je totiž pravda, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo nejakému väčšiemu zlu, alebo aby sa napomohlo nejaké vznešenejšie dobro,⁵ nikdy však nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro:⁶ totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti.“⁷

(31.5) Pápež Ján Pavol II. v čl. 52 podkapitoly I. „Sloboda a zákon ‚Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz!‘ (Gn 2,17)“ encykliky Veritatis splendor uvádza:

„Je spravodlivé a dobré, aby vždy a všetci slúžili Bohu, vzdávali mu náležitú česť a úprimne si ctili rodičov. Takéto pozitívne zákony, ktoré prikazujú konať práve tieto skutky a zaujímať určité postoje, majú záväznosť a sú nemenné;⁸ a tým istým dobrom spájajú všetkých ľudí všetkých vekov, ktorí sú stvorení pre ‚to isté povolanie a Božie určenie‘⁹. Tieto univerzálne a trvalé zákony zodpovedajú poznatkom praktického rozumu a podľa úsudku svedomia sa aplikujú na jednotlivé skutky. Konajúci subjekt si privlastňuje pravdu uloženú v zákone: prisvojuje si ju ako svoju vlastnú pravdu prostredníctvom skutkov a zodpovedajúcich čností. Aj negatívne príkazy prirodzeného zákona platia všeobecne: zaväzujú všetkých a každého, vždy a za každých okolností. Ide totiž o zákazy zakazujúce isté činy vždy a navždy, bez akejkoľvek výnimky, pretože voľba takýchto skutkov sa nijako nezhoduje s dobrou vôľou konajúcej osoby, ako ani s jej povolaním k životu s Bohom a k spoločenstvu s blížnymi. Nikto sa nikdy nesmie previniť proti príkazom, ktoré sú všetci a za každú cenu povinní dodržiavať, a v komkoľvek, a najmä v sebe nesmie urážať osobnú, všetkým spoločnú dôstojnosť.

(31.5.1) Napokon že iba negatívne príkazy zaväzujú vždy a za každej situácie, ešte neznamená, žeby zákazy mali v mravnom živote väčšiu váhu ako povinnosť konať dobro, ktorá je naznačená pozitívnymi príkazmi. Dôvod je skôr tento: prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu nemá vo svojej pozitívnej dynamike nijakú hornú hranicu, ale zato má spodnú, ktorej prekročením sa porušuje príkaz. Navyše to, čo treba v istej situácii urobiť, závisí od okolností, ktoré nemožno vopred predvídať; naopak, jestvujú isté spôsoby konania, ktoré sa nikdy za žiadnych okolností nemôžu považovať za primerané riešenie, zodpovedajúce dôstojnosti osoby. Konečne vždy sa môže stať, že človek donútený silou alebo inými okolnosťami nemôže dokončiť nejaké dobré skutky; nikdy však nemôže byť donútený vykonať isté skutky, najmä ak je pripravený radšej podstúpiť smrť ako dopustiť sa zlého.

(31.5.2) Cirkev vždy učila, že si nikdy neslobodno voliť spôsoby zakázané mravnými príkazmi, ktoré sú v Starom i Novom zákone negatívne formulované. Ako už bolo povedané, sám Ježiš potvrdzuje nemennosť týchto zákazov: ‚Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania... Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť!‘ (Mt 19,17-18).“¹⁰

(31.6) Pápež Ján Pavol II. v čl. 76-78 podkapitoly IV. „Mravné konanie. Teleológia a teleologizmus“ encykliky Veritatis splendor uvádza:

„Z tohto pohľadu by vedomý súhlas s istými spôsobmi správania, ktoré tradičná morálka považuje za nedovolené, neznamenal nijaké objektívne mravné zlo. Tieto teórie môžu nadobudnúť istú presvedčivosť svojou príbuznosťou s chápaním vedy, ktorá je právom znepokojená, že umelecká i hospodárska činnosť sa riadi podľa výpočtu nákladov a ziskov, ako aj postupov a výsledkov. Usilujú sa oslobodiť človeka od etiky záväzku, voluntaristickej a arbitrárnej, ktorá by sa mohla zdať neľudskou.

(31.6.1) Teórie tohto druhu opúšťajú učenie Cirkvi, ak sa nazdávajú, že možno schváliť ako mravne dobré vedomú voľbu takých spôsobov správania, ktoré sa priečia Božiemu zákonu i prirodzeným príkazom. Takéto doktríny sa nemôžu odvolávať na katolícku mravnú tradíciu: ak je pravdou, že sa v nej uplatnilo vysvetlenie prípadov zameraných za istých konkrétnych podmienok na väčšie možnosti dobra, rovnako je pravdou aj to, že sa tak stalo iba v prípadoch, keď bol zákon nejasný; a preto toto vysvetlenie nespochybňovalo absolútnu platnosť negatívnych mravných prikázaní, ktoré zaväzujú bez výnimky. Veriaci sú povinní poznať a zachovávať mravné prikázania vo vlastnom zmysle slova, ktoré Cirkev hlása a učí v mene Boha Stvoriteľa a Pána.¹¹ Keď apoštol Pavol hovorí, že prikázaním ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého‘ sa napĺňa zákon (porov. Rim 13,8-10), neoslabuje prikázania, ale skôr ich potvrdzuje, poukazujúc na ich požiadavky i vážnosť. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa nemôžu oddeľovať od zachovávania prikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista a darom Ducha. Je poctou pre veriacich, že poslúchajú viac Boha ako ľudí (porov. Sk 4,19; 5,29), a preto aj podstupujú mučeníctvo podľa príkladu svätých a svätíc Starého i Nového zákona, ktorí boli za takých vyhlásení preto, lebo radšej zomreli, než by urobili čokoľvek proti viere alebo čnosti.

(31.6.2) Aby spomínané teórie sformulovali racionálne kritériá správneho mravného rozhodnutia, zohľadňujú úmysel i dôsledky ľudského konania. Vskutku s veľkou rozvahou treba pristupovať ako k úmyslu – čo Ježiš s osobitným dôrazom žiada v otvorenom vystúpení proti zákonníkom a farizejom, ktorí podrobne rozpisovali niektoré vonkajšie úkony (porov. Mk 7,20-21; Mt 15,19), ale na srdce nedbali – tak aj k vykonanému dobru a obídenému zlu, ktoré sú následkami vlastného skutku. Ide o požiadavku zodpovednosti. Naozaj, uvažovanie o týchto dôsledkoch, ako aj úmysloch nestačí na posúdenie mravnej kvality konkrétnej voľby. Uvažovanie o dobre a zle, čo možno predvídať pri danom konaní, nie je vhodnou metódou na rozhodnutie, či voľba istého spôsobu správania je ‚svojou podobou‘ alebo ‚sama v sebe‘ mravne dobrá alebo zlá, dovolená alebo nedovolená. Predvídateľné dôsledky patria medzi tie okolnosti skutku, ktoré síce môžu modifikovať závažnosť zlého skutku, ale nemôžu zmeniť jeho mravný charakter.

(31.6.3) Napokon, každý človek vie, aké je ťažké, či skôr nemožné zvážiť všetky dôsledky svojich činov i všetky dobré alebo zlé účinky, ktoré sa nazývajú pred-mravné: absolútne racionálne zhodnotenie nejestvuje. Čo teda treba urobiť, aby sa mohli určiť pomery na základe hodnotenia, ktorého kritériá ostávajú nejasné? Ako možno schváliť absolútny záväzok, keď sú výpočty také neisté?

(31.6.4) Mravnosť ľudského konania závisí predovšetkým a zásadne od ‚predmetu‘ zvoleného rozumne vedomou vôľou, ako to ukazuje výstižná a ešte aj dnes platná analýza sv. Tomáša.¹² Aby sme mohli pochopiť predmet skutku, ktorý ho mravne špecifikuje, musíme prijať zorný uhol konajúcej osoby. Totiž predmetom chceného skutku je slobodne zvolený spôsob správania. Pretože je predmet v zhode s rozumovým poriadkom, robí našu vôľu dobrou, mravne nás zdokonaľuje a pomáha nám spoznať, že náš konečný cieľ spočíva v dokonalom dobre, v prvotnej láske. Za predmet konkrétneho mravného skutku teda neslobodno uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku, lebo tie by sa mali posudzovať podľa toho, že vyvolávajú istý stav vecí vo vonkajšom svete. Predmet je bezprostredným cieľom vedomej osoby. V tomto zmysle, ako učí Katechizmus katolíckej Cirkvi, ‚jestvujú spôsoby konania, ktorých voľba je vždy omylom, pretože vedú k neporiadku vôle, teda k mravnému zlu‘.¹³ ‚Často sa stáva,‘ čítame u sv. Tomáša Akvinského, ‚že človek koná s dobrým úmyslom, ale bez úžitku, lebo mu chýba dobrá vôľa; ak napríklad niekto kradne, aby nasýtil chudobného, úmysel je síce správny, ale chýba správnosť náležitej vôle, takže nijaký zlý skutok vykonaný s dobrým úmyslom nemožno ospravedlniť. »Ako niektorí tvrdia, že hovoríme: ›Robme zlo, aby vzišlo dobro? Ich odsúdenie je spravodlivé.‹« (Rim 3,8).‘¹⁴

(31.6.5) Dôvod, prečo nestačí správny úmysel a prečo sa vyžaduje správna voľba skutkov, spočíva v tom, že ľudské konanie závisí od jeho predmetu, to znamená od toho, či môže alebo nemôže byť zameraný na Boha, na toho, ktorý ‚jediný je dobrý‘, a tak utvára dokonalosť osoby. Správny je teda taký úsudok, ktorého predmet zodpovedá dobru osoby a zachováva pre ňu mravne významnejšie dobrá. Kresťanská etika, ktorá sa zameriava na mravný predmet, teda neodmieta uvažovať o vnútornej ‚teleológii‘ konania, keď prihliada na povznesenie pravého dobra osoby, ale uznáva, že takéto dobro sa získava iba vtedy, keď sa zachovávajú bytostné princípy ľudskej prirodzenosti. Ľudský skutok, správny vzhľadom na predmet, môže byť zameraný aj na konečný cieľ. Práve tento skutok dosahuje svoju konečnú a rozhodujúcu dokonalosť, keď ho vôľa skrze lásku skutočne usmerňuje k Bohu. V tomto zmysle učí patrón moralistov a spovedníkov: ‚Nestačí robiť dobré skutky, treba ich dobre robiť. Aby však naše skutky boli dobré a dokonalé, musíme ich robiť s jediným úmyslom páčiť sa Bohu.‘¹⁵“¹⁶

(31.7) Pápež Ján Pavol II. v čl. 79, ktorý je uvedený podnadpisom „‚Vnútorné zlo‘: neslobodno konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim 3,8)“ encykliky Veritatis splendor uvádza:

„Treba teda zamietnuť tézu teleologických i proporcionalistických náuk, podľa ktorej nemožno považovať za mravne zlú – vzhľadom na svoju podobu čiže na svoj ‚predmet‘ – vedomú voľbu niektorých spôsobov konania alebo konkrétnych skutkov bez toho, aby sa nebral do úvahy úmysel, s ktorým sa voľba vykonala, alebo súhrn následkov tohto skutku, ktoré možno predvídať vzhľadom na všetkých zainteresovaných.

(31.7.1) Prvoradým a základným prvkom mravného posudzovania je predmet ľudského skutku, ktorý rozhoduje o tom, či je skutok zameraný na dobro a na konečný cieľ, ktorým je Boh. Toto zameranie nachádza rozum v samom ľudstve, videnom v celej svojej pravde, teda v jeho prirodzených sklonoch, v jeho pohnútkach a predsavzatiach, ktoré majú vždy duchovný rozmer: práve ony tvoria súhrn ‚dobier určených osobe‘, ktoré slúžia ‚dobru osoby‘, ktoré predstavuje ona sama a jej dokonalosť. Tieto dobrá sú chránené Božími zákonmi, ktoré obsahujú celý prirodzený zákon.¹⁷“¹⁸

(31.8) Pápež Ján Pavol II. v čl. 82 podkapitoly IV. „Mravné konanie. Teleológia a teleologizmus“ encykliky Veritatis splendor uvádza:

„Napokon, úmysel je dobrý, ak sleduje pravé dobro osoby z hľadiska jej konečného cieľa. Naproti tomu skutky, ktorých predmet ‚nemôže byť zameraný‘ na Boha a je ‚nedôstojný ľudskej osoby‘, sa vždy a v každom prípade protivia tomuto dobru. V tomto zmysle rešpekt voči normám, ktoré takéto skutky zakazujú a sú zaväzujúce vždy a navždy čiže bez akejkoľvek výnimky, nielenže neznehodnocuje správny úmysel, ale dokonca určuje jeho základný význam.

(31.8.1) Učenie o predmete ako prameni mravnosti je autentickým vyjadrením biblickej zmluvy a prikázaní, lásky a ostatných čností. Mravná kvalita ľudského konania závisí od tejto vernosti prikázaniam, ktoré je výrazom poslušnosti a lásky. Preto – opakujem to znova – treba zamietnuť ako mylnú mienku, že vedomá voľba akýchkoľvek spôsobov konania alebo konkrétnych skutkov sa nemôže považovať za mravne zlú vzhľadom na ich povahu, bez ohľadu na vôľu, ktorou sa voľba vykonala, alebo nehľadiac na súhrn predvídateľných dôsledkov, ktoré daný skutok prináša všetkým zainteresovaným. Bez tohto racionálneho určenia mravnej kvality ľudského konania by nebolo možné potvrdiť ‚objektívny mravný poriadok‘¹⁹ ani predostrieť nijakú vymedzenú normu, ktorá by zaväzovala bez výnimky; to by zase škodilo ľudskému bratstvu a pravde o dobre i samému cirkevnému spoločenstvu.“²⁰

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---